Okrúhleho životného jubilea, šesťdesiatich rokov, sa vo štvrtok 16. apríla dožíva sólista opery Štátneho divadla Košice Jaroslav Dvorský. K opernému spevu sa dostal ako posledný z bratov Dvorských. Vyštudoval sochárstvo, ale aj reštaurovanie a opera dlho bojovala o to, aby v jeho živote zvíťazila nad výtvarným umením. Do košického divadla prišiel v roku 2004 a predstavil sa v titulných postavách mnohých inscenácií opier, aj operiet. K životnému jubileu mu želáme najmä veľa zdravia, šťastia, pohody a úspechov v v oboch jeho umeleckých dráhach.
Jaroslav Dvorský sa v operných stopách svojich bratov, svetoznámeho Petra, staršieho Pavla a dvojčaťa Miroslava, vydal až po tridsiatke. V tom čase už mal vyštudované sochárstvo a venoval sa aj reštaurátorstvu. A práve dvojročný pobyt pre reštaurovaní pamiatok v Taliansku ešte umocnil jeho túžbu po opere. „Opera bola u nás v rodine naozaj všadeprítomná. Tak ako moji bratia aj ja som už od malička počúval túto hudbu, najmä keď brat Peter študoval operný spev a neustále ho nosil domov. Po ňom študoval spev aj brat Pavol, chcel ho študovať aj brat Miro, aj keď najprv robil priemyslovku. A tak som aj ja stále túžil po tom speve, ale náš nebohý otec povedal: „Dosť bude spevákov. Stačilo.“ Vedel som, že ak by som sa veľmi tlačil do spevu, tak by to otec asi nedovolil ani Mirovi. Tak som si povedal, že jednoducho stiahnem chvost. Mal som veľký rešpekt k opernému umeniu a veľmi dlho som sa rozhodoval, či to mám vôbec skúsiť. Povedal som si, že to musím raz v živote vyskúšať a keď to nepôjde, tak to nepôjde a budem si do konca života užívať to výtvarno a budem do opery chodiť ako divák. Začalo to ísť k lepšiemu, začal som získavať techniku, naberať viac toho operného hlasu. Dlho, dlho som chodieval na hodiny spevu, súkromne, na univerzite v Ostrave. Vysokú školu som napokon nedokončil, mal som kvôli množstvu ponúk rok študijné voľno, keď som sa vrátil odvolali môjho profesora Jaroslava Kosca, lebo nemal vysokoškolské vzdelanie a tak mi napokon chýbajú dva semestre. A hudba napokon nad tým výtvarnom zvíťazila, lebo som po nej veľmi túžil. Nie preto, že mám meno Dvorský, nie pre slávu, nie pre peniaze. Keby som chcel peniaze, robil by som niečo úplne iné ako hudobný či výtvarný kumšt. Je to jednoducho z čistej lásky k opere. Rád chodím do divadla na predstavenia, teším, sa keď robím predstavenie. Som veľmi šťastný, že robím to, čo robím,“ spomínal Jaroslav Dvorský pred piatimi rokmi.
Hoci je opera jeho hlavným zamestnaním, nezanevrel ani na výtvarné umenie. Skôr naopak. Pred troma rokmi jeho obraz Panny Márie Snežnej posvätil pápež František I., mal samostatné výstavy nielen na Slovensku, v Čechách, ale aj v Ríme. Pred rokom vydal aj knihu Obrázky, ktorá prezentuje obe jeho umelecké stránky.
Odpovede čerstvého šesťdesiatnika Jaroslava Dvorského na to, aké boli oslavy jubilea v čase koronakrízy, ale aj na ďalšie otázky prinesieme v rozhovore už čoskoro.
