Slovenský operný svet si na začiatku júla pripomenie 110. výročie narodenia vynikajúceho barytonistu Imricha Gála. Bol popredným sólistom Slovenského národného divadla, ale výraznú stopu zanechal aj v Košiciach. Na východ Slovenska sa na istý čas presťahoval na podnet Janka Borodáča a patril k zakladajúcim členom operného súboru novovznikajúceho Štátneho divadla Košice. Košické obdobie rokov 1945 – 1952 patrilo azda medzi najplodnejšie v jeho kariére predovšetkým z pohľadu významnosti jednotlivých postáv. Opera ŠDKE si výročie pripomenie v nadchádzajúcej sezóne 2020/2021, kedy Imrichovi Gálovi venuje jedno zo svojich predstavení. Životnú cestu barytonistu nám priblíži jeho syn Imrich Gál III. v publicisticky spracovanom životopise.
ODSPIEVANÉ DO VETRA.
Storočnica plus desať rokov je dosť dlhá doba už aj vo vývoji civilizácie, nieto ešte v živote človeka. Keď niekto oslávi stodesaťročnicu, je to vzácne jubileum. Na druhú stranu je takéto výročie smutnou oslavou, ak sa jej nedožije. Tento rok by sa Imrich Gál, rodák z Fraštáku, dožil sto desať rokov.
Písomné dokumenty uvádzajú jeho najdôležitejšie dátumy nasledovne: narodený 6.7.1910, skonal 9. 2. 1977 v Bratislave. Ako on sám s úsmevom hovoril, vyrástol na cukrovarskom dvore v Trnave, kde jeho otec, tiež Imrich, „varil“ cukor. V mladosti bol Imrich Gál II. celkom úspešným plavcom a hráčom vodného póla, čomu asi vďačil za enormnú kapacitu pľúc, ktorú využil neskôr v opere. V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia zaplával v prvej Československej republike 100 m prsia vo vtedy najlepšom čase, ktorý však dnes by asi nestačil ani na solídne umiestnenie v pretekoch starších žiakov. Tiež hral vodné pólo. Plávanie asi malo výrazný vplyv na jeho muskulatúru, hlavne hrudník – obvod mal takmer 140 cm, čo pri jeho výške 170 cm bolo skutočne fenomenálne. Arnold Schwarzenneger v čase svojej najväčšej slávy mal 152 cm. Nebolo to však vždy výhodou, košele i obleky si museli obaja dávať šiť.
Pôvodne skončil štúdium na Obchodnej akadémii (1932). V období od 1934 do 1939 pracoval na Ministerstve školstva a osvety, no spev mu šiel lepšie. Tomu sa seriózne začal venovať pomerne neskoro (v druhej polovici svojich dvadsiatich rokov), ale akosi to nebolo na škodu. Štúdium spevu ukončil (1937) na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave u vtedy uznávaného pedagóga spevu Josefa Egema, ktorý vychoval prvú slovenskú generáciu operných spevákov.
Mäkký, lyrický, teplý zamatový barytón hladiaci dušu i uši, jasné a zrozumiteľná deklamácia, schopnosť prespievať (nie prekričať) fortissimo orchestra „v jame“ ho predurčili na kariéru sólistu opery. A tá nebola hocijaká – naspieval množstvo rôznych postáv, ich počet do skončenia kariéry takmer dosiahol takmer stovku.
V SND vystúpil po prvý krát ako hosť v novembri 1938 v prvej slovenskej opere Viliama Figuša Bystrého Detvan v úlohe Starého pevca. V prvej etape svojho pôsobenia v SND naštudoval viac ako 40 postáv. Mal však silnú konkurenciu v osobe Slovinca Franja Hvastiju, ktorý začal spievať v SND v roku 1940. V časopise Elán, číslo 6 z februára 1942 muzikológ, pedagóg a zakladateľ slovenskej hudobnej historiografie Konštantín Hudec napísal, že Imrichovi Gálovi „... úloha Rigoletta, ktorú alternoval s F. Hvastijom, mimoriadne dobre ležala“.
Imrich Gál spieval v SND do konca roka 1947. Po druhej svetovej vojne bol Janko Borodáč, jeden zo zakladateľov a budovateľov slovenského profesionálneho divadelníctva, poverený obnovou Východoslovenského národného divadla (dnes Štátne divadlo v Košiciach). Na jeho podnet sa Imrich Gál presťahoval do Košíc. Tu naspieval desiatky rolí a košické pôsobenie bolo asi najplodnejšie v jeho kariére predovšetkým z pohľadu významnosti jednotlivých postáv. Spomeňme aspoň Rigoletta, Nabucca, knieža Lunu z Trubadúra, Giorgia Germonta z Traviaty, Renata z Maškarného plesu, Amonasra z Aidy, baróna Scarpiu z Toscy, Borisa Godunova, Morlesa z Carmen, grófa Almavivu z Figarovej svadby, Papagena z Čarovnej flauty, Silvia z Komediantov, Alfia zo Sedliackej cti , Valentina z Fausta, Zurgu z Lovcov perál, Lovca z Rusalky, Tomeša v Hubičke, Reného v Maškarnom bále či Sharplessa v Madama Butterfly. V októbri 1947 zaspieval v premiére prvej ukrajinskej opery na Slovensku Záporožec za Dunajom od Semena Hulaka Artemovského hlavnú rolu kozáka Ivana. V bulletine k predstaveniu sa režisér Juraj Šeregij vyjadril, že „...jeho lyrický barytón vyznieva veľmi melodične a presvedčivo.“
Volanie hlavného mesta a SND bolo silné a napriek veľmi dobrej pozícii v opere vo VND sa I. Gál rozhodol vrátiť do opery v Bratislave. Opäť nasledoval Janka Borodáča, ktorého kroky tiež namierili do hlavného mesta. Franjo Hvastija si medzitým svoju pozíciu barytónovej jednotky upevnil, bol stále silný, i keď v mnohých prípadoch jednotlivé role vzájomne alternovali. Celkovo počas druhej etapy pôsobenia v SND I. Gál prespieval takmer 40 postáv, nie všetky však dosiahli významnosť tých, ktoré stvárnil v Košiciach. Naspieval však aj také dosť kuriózne postavy v dnes už nehraných dielach ako napr. Koša v Psohlavcoch od Karla Kovařovica, Čirikina v diele V búrke od Tichona Chrennikova, Mathea vo Fra Diavolo od D. F. E. Aubera, Petra v Medovníkovej chalúpke (známej aj ako Janko a Marienka) od Engelberta Humperdincka, Kočiša v Odsúdení Lukulla od Paula Dessaua, Adama z Hradca v opere Zuzana Vojířová od Jiřího Pauera. Spieval aj v slovenských operách – Starešinu vo Svätoplukovi od Eugena Suchoňa, pašu Ibrahima v Beg Bajazidovi a Mikuša v Jurovi Jánošíkovi od Jána Cikkera.
