Štátne divadlo Košice sa pripája ku gratulantom, ktorí v piatok 24. júla 2020 želali všetko len to najlepšie ku krásnemu životnému jubileu dlhoročnej sólistke opery Viere Hronskej. Na javisko Štátneho divadla Košice vstúpila ako členka zboru takmer pred šiestimi desiatkami rokov a dodnes je v zákulisí ako inšpicientka opery. S prestávkami a odskočeniami do banskobystrickej opery, či prešovskej spevohry, celý profesionálny život prežila v košickom divadle. V roku 2009 ju ocenili Cenou primátora mesta Košice a v roku 2015 aj za celoživotné dielo Cenou literárneho fondu. V rozhovore prezradila, ako odmalička žila divadlom, ktoré postavy jej sú najbližšie, ale aj to, v čom je to dnes v divadle iné, ako keď začínala.
Narodili ste sa len necelé tri týždne po „narodení“ Štátneho divadla Košice. Bolo to znamenie sudičiek, ktoré už v kolíske predurčilo budúcnosť?
Sme dve „staršie dámy“. A s tými sudičkami to bude asi pravda. Pamätám sa, že od svojich štyroch, piatich rokov som nechcela byť nič iné, len speváčka. Od malička som s mamkou chodievala na všetky opery, operety, ale aj balety a činohry. Dá sa povedať, že som divadlom žila.
Čiže to bola vaša mamka, kto vás k opere a hudbe priviedol?
Skôr to bola v našom prípade taká prirodzená vec, že sme kultúrne žili a jednoducho sme mali blízko, aj k opere, aj k hudbe. Ale mamka ma podporovala. Ocko sa nás vždy pýtal: „Zase idete na tú, či onú operu, veď ste to videli aj desaťkrát!“.
Je to skoro až neuveriteľné, ale do operného zboru Štátneho divadla Košice ste nastúpili v roku 1963. Spomínate si ešte na prvé predstavenie, v ktorom ste účinkovali?
Veľmi som chcela byť v opere. Ocko chcel, aby som mala v rukách aj niečo iné, maturovala som z chémie, ale naschvál som neúspešne urobila prijímačky na vysokú školu, aby ma neprijali. Predspievala som do zboru opery, kde ma aj angažovali. Divadlo malo a má prosto pre mňa inú vôňu, ako všetko ostatné! Prvá opera, v ktorej som účinkovala, bola zhodou okolnosti Nabucco, kde som potom opakovane ako sólistka spievala úlohu Feneny.
Aké boli prvé pocity na javisku?
Ani presne neviem povedať. Chodila som súkromne k pedagógovi, p. Boháčkovi, ktorý bol v divadle hlasovým poradcom, takže som vždy bola okolo divadla alebo priamo v ňom. Samozrejme na javisku je to iné. Keď tam človek vyjde, je to zvláštne vzrušenie! A medzitým, ako so už bola v zbore, som ešte absolvovala konzervatórium a chodila na VŠMU.
V roku 1985 ste prešli do sólistického ansámblu. Ako sólistka ste pôsobili v košickom divadle ešte pred pár rokmi. Viete, v koľkých operných či operetných postavách ste účinkovali a ktoré z nich vám možno najviac utkveli v pamäti?
Počet úloh neviem, ale srdcu najbližšie mi boli asi tri postavy: Azucena v Trubadúrovi, Amneris v Aide a Ježibaba v Rusalke. Robila som však všetky postavy, do ktorých ma obsadili so zanietením a najlepšie, ako som vedela!
Za takmer šesť desaťročí v divadle ste spoznali množstvo ľudí, spevákov, dirigentov, hudobníkov. Bol medzi nimi niekto, kto mal na vás a vašu kariéru najvýraznejší vplyv?
Obdivovala som dirigentov Ladislava Holoubka, či Borisa Velata, najmä preto, že donekonečna s nami korepetovali a venovali sa celému ansámblu. Vtedy to bolo inak. Bolo oveľa viac skúšok ako dnes, a aj pri menších odstupoch medzi predstaveniami boli ansámblové skúšky a oprašovačky! Veľmi rada som spolupracovala aj s dirigentom Štefanom Gajdošom, ktorý robil operetu a bol výborný klavirista, muzikant, aj človek.
Ako sa zmenilo divadlo za tie roky, čo mu možno dnes chýba oproti minulosti alebo naopak, čo je dnes úplne iné ako v predchádzajúcich obdobiach?
Musím povedať, že sa zmenilo veľmi. Aj v Prešove, aj v Banskej Bystrici a aj tu v Košiciach, sa kedysi viac žilo. Predstavenie predsa v človeku musí doznieť! Nie, že „padla opona“ a už si inde! To dodnes neznášam. Vtedy sme si vždy išli niekde sadnúť. Mali sme divadelný „kútik“ na Šrobárke (dnes Alžbetinej), potom aj hore v dnešnej Malej scéne. Porozoberali sme predstavenie, porozprávali sa a bola to jednoducho iná atmosféra! Boli sme ako jedna rodina. Teraz už roky rokúce čoraz viac cítim, že každý „kope“ individuálne za seba. Jednoducho, už sa tak nežije len pre divadlo, ale je isté, že aj doba sa zmenila!
Spomínam si na svoju prvú Azucenu. Vtedy som bola ešte v zbore. Naučila som sa ju sama, počas všetkých predstavení som stála v portáli a sledovala. A keď raz ochorela sólistka, tak som večer bez orchestrálnej skúšky naskočila do predstavenia. Nehovorím, bola som na infarkt, ale hneď potom som rolu dostala ako alternáciu.
Odišli ste síce na spevácky dôchodok, ale volaniu divadelnej „drogy“ ste neodolali a dodnes ste v zákulisí na stoličke inšpicienta. Ako ste inšpicientov vnímali, keď ste ešte účinkovali priamo na javisku? Je teraz po skúsenostiach z posledných rokov ten pohľad iný?
U mňa to bolo tak, že už ako speváčka som do všetkého „zabŕdla“. Robila som tajomníčku opery, asistentku réžie. A musím povedať, že už ako členka zboru a neskôr aj ako sólistka som veľmi často sedávala pri inšpicientke. Veľmi ma tá práca zaujímala. Dávnejšie mala oddelenú búdku, nie ako teraz, že do mojej stoličky skoro každý drgne, keď vychádza na javisko. A možno aj preto to rada robím, lebo viem čo to obnáša. Najmä v opere, kde má inšpicient na starosti všetko – sólistov, zbor, orchester, svetlá, točne, zvuky... A hudba „nepočká“!. Nedá sa jednoducho urobiť pauza.
Ešte by som rada dodala, že vyše tridsať rokov som robila výchovné koncerty pre deti a mládež a dlhé roky som učila na speváckom oddelení konzervatória herectvo. Dodnes veľmi rada poradím s tvorbou postavy mladým spevákom, ak majú o to záujem.
Inšpicienti sú počas predstavení pre divákov neviditeľní, ale pre riadny chod diania na javisku nevyhnutní. Speváci sa pred predstavením rozospievajú, majú aj inšpicienti nejakú špeciálnu prípravu?
Škoda, že nemám pri sebe svoj klavírny výťah. Mám v ňom označené všetko, každú svetelnú zmenu farebne podľa hudby, farebné záložky pri zmenách scény, pri použití točne, pri zmene ťahov, pri použití zvukov. Všetko si pripravujem už počas skúšok, aby som vedela, kto sa má kedy pripraviť a ešte vtedy to často aj mením, keď vidím, že niekoho musím zavolať skôr, či neskôr, aby to v pohode stihol a podobne.
Klišé hovorí, že divadlo je živý organizmus a Každé predstavenie je iné. Určite prináša v zákulisí aj napäté či vtipné situácie....
Dramatické chvíle sme prežívali nedávno, pri jednej z repríz Otella, keď sa nám pri otáčaní scény začali doslova lámať kulisy . Nevedeli sme čo sa udeje, rýchlo som musela zastaviť točňu, čo nebolo také jednoduché, lebo aj jej zabrzdenie nejaký čas trvá, museli sme sólistov aj zbor posielať inokade, aby nedošlo k úrazu a napokon sme predstavenie „dohrali“ pred spustenou oponou. Ale dodnes si pamätám ešte inú drámu z čias, keď som bola v zbore. Bolo to v Modrej ruži a mali sme tam štyri dievčatá jeden výstup na javisku. Inšpicientka nás volala, asi sme sa nejak zabavili a nepočuli to. Keď sme pribehli dole, tak nám oznámila, že nás dáva do zápisu, lebo sme mali byť na javisku a nie sme. A v tej chvíli presne na miesto, kde sme mali stáť, padla zhora kulisa! „Nezapisujem vás a pánu Bohu ďakujem, že ste zmeškali.“ To je ten osud!
A z tých veselších či vtipných, ktoré určite občas pripravia sólisti či zboristi?
Takých situácii je strašne veľa a vtipné sú vtedy, keď sa stanú. Veľmi dobrý v tom bol Jozef Konder. Spomínam si, že keď robil v Predanej neveste Jeníka, na jedno predstavenie sa nedostavil principál. On sa prezliekol, vyšiel na javisko ako principál a my sme sa skoro rozliali od smiechu. Vznikajú rôzne situácie, ktoré keď sa stanú, tak mnohokrát ani inšpicient, ani nikto iný nič nezmôže.
Čo by k jubileu sebe, ale aj Štátnemu divadlu zaželala Viera Hronská?
Sebe určite len zdravie, aby som ešte mohla robiť to, čo robím naozaj s láskou. A divadlu hlavne divákov, aby prosperovalo, aby žilo, aj vo svojom vnútri v kolektíve. Možno niekomu pripadám ako hysterka, ale mňa napríklad mrzí, keď si ľudia v kostýmoch len tak hocikde sadnú, nešetria ich, lebo to neberú ako svoje, “len“ ako divadelné. Chcem jednoducho, aby to v divadle, na javisku bolo všetko tak, ako to má byť ! Toto je hlavné!
Keď som ešte hrávala a prišla nejaká nová mladá kolegyňa, ktorá mala so mnou alternovať, tak som ju učila presne to, čo som robila ja. Kolegyne sa občas čudovali, že prečo ju to všetko učím, veď je moja konkurentka. Na to som mala jedinú odpoveď: „Ja nezaspievam lepšie ani horšie, len tak, ako to dokážem ja a ona tiež len tak, ako to dokáže ona.“ Jednoducho si želám, aby bolo všetko ako má byť, aj vo vzťahoch medzi ľuďmi, aj pri predstaveniach.
