Svojim nezabudnuteľným humorom zabával generácie divadelných, televíznych aj filmových divákov. Rodák z Turčianskych Teplíc prišiel do Košíc na Vyššiu priemyselnú školu, napokon skončil u Janka Borodáča nielen v košickom divadle, ale aj byte, a nezmazateľne sa zapísal do histórie. Legendárny Marián Kleis st. by v v piatok 10. septembra 2021 oslavoval 95 rokov.
Na svet prišiel 10. septembra 1926 v Štubnianskych Tepliciach (dnes Turčianske Teplice) a k herectvu pričuchol už v rannej mladosti. Osudovým bol preňho príchod do Košíc na štúdiá na Vyššej priemyselnej škole a stretnutie s Jankom Borodáčom. „Ochotníčil som už v Martine a tu v Košiciach som hrával v ochotníckom divadle vo Veritase. Raz, keď v divadle hrali Najdúcha, pozvali ma, či by som neprišiel na skúšku do foyeru. Tak som prišiel a oni ma zobrali. Nemal som ešte ani maturitu a už som hral," spomínal pred pätnástimi rokmi na herecké začiatky v novovzniknutom košickom divadle v rozhovore pre Korzár pri príležitosti osemdesiatych narodenín. Napokon strávil najskôr v Národnom divadle v Košiciach, premenovanom neskôr na Štátne divadlo Košice, neuveriteľných takmer 60 rokov (s výnimkou dvoch rokov počas vojenčiny) a poslednú z takmer dvoch stovák postáv si zahral v roku 2005 ako osemdesiatročný v inscenácii Vždy, keď sa holím. Bolo to dva roky pred odchodom do večnosti. Marián Kleis st. zomrel v predvianočnom čase 18. decembra 2008 vo veku 82 rokov.
Pre profesionálne divadlo ho našiel Janko Borodáč, ktorý ho do košického divadla prijal. A nielen to. Ich vzťah bol oveľa hlbší a mladý herec Marián Kleis dokonca istý čas býval v podnájme u Oľgy a Janka Borodáčovcov. „Nikdy som síce herectvo nevyštudoval, ale stále, keď sa udeľuje Borodáčova cena, hovorím, že som ju mal ako prvý. Ja som totiž uňho býval. Bol veľmi zlatý. Pamätám si, že vždy, keď sme sedeli a bolo prvého v mesiaci, spustil okuliare na nos a povedal: ´Platil?´ A veruže som neplatil. Ešte som dostával. Pani Borodáčová mi dávala na oblečenie, na kravaty. Veľmi sa o mňa starala," prezradil s humorom jemu vlastným v už spomínanom rozhovore.
Na divadelných doskách sa preslávil najmä v komických postavách a slávil veľké úspechy u obecenstva a životopisci zaraďujú medzi jeho najznámejšie postavy Geľa Sebechlebského (Geľo Sebechlebský), Ruprechta (Rozbitý džbán), Rohoňa (Dobrodružstvo pri obžinkoch), Lúpežníka (Lúpežník), Matiáša Bešeňovského (Reštavrácia), Beppa (Škriepky v Chiozze), Moscu (Volpone), či Alfréda Cicáka (Žobrácke dobrodružstvo). Občas dostal príležitosť ukázať sa aj v charakterových postavách ako Roderigo v Othellovi, Biffa v dráme Arthura Millera Smrť obchodného cestujúceho, Peera Gynta či Vojvodu Cornwallského v Kráľovi Learovi.
Jeho komický talent neunikol ani pozornosti filmových a televíznych tvorcov. Azda najviac ho preslávili filmy režiséra Jána Lacka o futbalových fanúšikoch Šťastie príde v nedeľu (1958) a Skalní v ofsajde (1960), kde si zahral spolu s Františkom Dibarborom, Ivanom Mistríkom či Antonom Mrvečkom. V jeho filmografii je päť desiatok filmov a televíznych filmov a seriálov. Hoci táto časť jeho hereckej kariéry ho lákala do Bratislavy, ostal verný Košiciam. „Mal som niekoľko ponúk. Už som mal dokonca aj akceptačný list, ale povedal som si, a bola to pravda, že keď ma budú do filmu potrebovať, tak si ma nájdu aj v Košiciach. Napokon som ako jediný z východného Slovenska toľko filmoval. Netvrdím, že to bolo preto, že som bol taký dobrý. Ale bol som typ. Lebo film ho potrebuje. Ja som vždy hral takých beťárov, obháňal som dievčatá," vysvetľoval Marián Kleis st.
V divadle stretol aj svoju osudovú ženu. Herečku Elenu Kohútovú povolal do Košíc z Martina v roku 1946 Janko Borodáč, s Mariánom Kleisom si po jeho príchode do divadla padli do oka a od roku 1950 stáli pevne jeden pri druhom až do úplného konca. Spájal ich spoločný zmysel pre humor, ktorý pretavili do nespočetného množstva humorných scénok, s ktorými spoločne vystupovali vo vtedy populárnych estrádach, ale desiatky rokov aj v éteri v Slovenskom rozhlase. Hlas pani Eleny sa dlhé roky ozýval z legendárneho Maratónu, do ktorého Marián prispieval humornými scénkami. A hoci vo filmoch hrával Marián Kleis st. často veľkých záletníkov, v súkromí mal zaujímavý recept na to, ako riešiť spory. „Keď to udobrovanie sa je také pekné... Keď sa mi niekedy zacnelo po udobrovaní, tak som rýchlo niečo vyšpekuloval, nejaký spor. Aby sme sa mohli zmieriť a potom, aby som mohol rozprávať historky," smial sa v jednom z posledných interview.
Jeho historky a vtipy boli legendárne. Zabával nimi kolegov v práci, divákov a poslucháčov, ale často svoj zmysel pre humor využíval aj v obyčajnom živote. „Každý ma pozná ako zabávača. Ešte aj policajti. Keď ma niekedy chytili za rýchlosť, hneď chceli počuť nejaký dobrý vtip. A potom ma pustili," spomínal Marián Kleis st. pred pätnástimi rokmi.
Od mlada mal šikovné ruky a blízko aj k remeslu. „Zručnosť som získal asi keď som sa učil v Ružomberku za automechanika. Vtedy boli naozajstní automechanici, nie ako dnešný ´výmenári´. Ja im tak hovorím, lebo všetko vymieňajú. Museli sme vedieť vyrobiť náhradné súčiastky, a to aj skrutky. Keď sme mali opraviť anglické auto, vyrobili sme naň každú skrutku. Urobili sme aj generátor na osobné auto a skúšali sme ho, či je dobrý tak, že sme doň dýchali. Viete, ako nás boleli hlavy? Vzťah k drevu som mal tiež. Preto som študoval drevárske inžinierstvo tu v Košiciach. Dva roky, kým ma ´nevydemokratizovali´ zo školy. Vtedy sa tomu nehovorilo čistka, ale demokratizácia vysokých škôl,“ hovoril o tom, kde začala jeho druhá vášeň. Tou bolo drevo, z ktorého si vyrábal všetko – od nábytku po záhradné doplnky. Obdivovať to mohli mnohí, ktorí ho navštevovali v jeho dome v časti Vieska v Družstevnej pri Hornáde. Mal pri ňom nádhernú, kompletne vybavenú remeselnícku dielňu a práca v nej mu napĺňala život do posledných chvíľ. Jeho šikovné ruky využívalo aj divadlo, pre ktoré často popri herectve vyrábal aj špeciálne rekvizity či časti kulís, dokonca aj prvú javiskovú točňu.
Mariána Kleisa staršieho a jeho nezabudnuteľné herectvo si našťastie stále môžeme pripomenúť pri prezeraní filmových či televíznych archívov. A svojim humorom teraz určite zabáva všetkých v hereckom nebi.
Na fotografiách s Jozefom Hodorovským v komédii Žobrácke dobrodružstvo (Štátne divadlo Košice, 1971) a Sylviou Hronskou v komédii Rozbitý džbán (Štátne divadlo Košice, 1954) a vo filme Šťastie príde v nedeľu s Antonom Mrvečkom a Ivanom Mistríkom.
