V posledný novembrový deň bude mať svoju prvú premiéru v novej sezóne aj Balet Štátneho divadla Košice. V piatok 30. novembra uvedie o 19:00 nový autorský projekt choreografa a režiséra Ondreja Šotha Rodná zem, ktorý je zároveň vyvrcholením osláv 100. Výročia vzniku Československa v košickom divadle. O novej inscenácii baletu sme hovorili s Ondrejom Šothom.
Čo sa vybaví choreografovi a režisérovi Ondrejovi Šothovi, keď sa povie Rodná zem?
Rodná zem je pre mňa oslavou národnej hrdosti, príslušnosti k miestu, kde sme sa narodili, kde sme zažili svojich rodičov, školy, základ svojho života. Znamená pre mňa našu prírodu, krásy Slovenska. Lebo, keď ním človek prechádza autom, tak si uvedomí, že Slovensko je prekrásna krajina. A že každý človek by mal byť na svoju zem, na zem, v ktorej sa narodil, hrdý.
Vo svojich inscenáciách sa často vraciate k ľudovému tancu. Čím je folklór pre choreografa a režiséra fascinujúci?
Folklór je naša národná identita. Keď som bol dieťa, stále som vnímal tanec veľmi oddelene. Toto je balet, toto je klasický tanec, toto je folklór. Vtedy som sa nikde nestretol s tým, že by bol súčasný tanec ovplyvnený folklórom. Aj preto som sa na začiatku svojej kariéry snažil inšpirovať ľudovým tancom. Mal som fantastických pedagógov - ako Doroteu Tóthovú, ktorá bola manželkou spoluzakladateľa SĽUk-u Štefana Tótha, ale aj Juraja Kubánku či Štefana Nosáľa. Aj ich zásluhou sa naša kultúrna identita zachovala. Dnes už veľmi málo ľudí vie, že v tom čase práve oni robili výskumy a chvíľu pred tým, ako by tradície odumreli, ich dokázali obnoviť v dvoch známych súboroch. A aj vďaka tomu sa tradície na Slovensku zachovali.
Rodná zem má byť oslavou tradícií. Dá sa povedať, kde ste čerpali viac inšpirácie a možno aj to, ktorý konkrétny región a jeho zvyky budú v inscenácii prevládať?
Príbeh začína v pohraničnom regióne Myjavy a napokon z toho bude akýsi prechod regiónmi, i keď nie všetkými. Chceme divákovi ukázať tú rozmanitosť kultúry regiónov a etník na Slovensku. Ideme cez Myjavu, Podpoľanie, Horehronie, smerom na Liptov a potom ku goralským tradíciám. Prechádzame do vítania jari, cigánskeho folklóru až po Šariš a Zemplín. Je to jednoducho taký prechod našim Slovenskom. Som rád, že sme sa na to dali. Lebo, možno trochu ako samochválu môžem povedať, že sme jediný divadelný súbor na Slovensku, ktorý tancuje klasický repertoár a tancuje aj folklór. Je to nesmierne dôležité aj pre tanečníka klasického baletu. Lebo v slovenskom folklóre je množstvo zmien dynamiky, rytmu a koordinácie pohybov. Tým je pre tanečníka zaujímavý a často komplikovaný.
Predstavenie Rodná zem je aj stretnutím troch generácií choreografov. Postrehne divák v predstavení rozdiel v prístupe choreografov?
Juraj Kubánka je veľký majster, z ktorého si človek môže brať len príklad. Určite sa nikto z nás nechcel nejako vyrovnať jeho choreografickej kompozícii, lebo aj folklór má právo sa rozvíjať. Rozdiel je možno v tom, že Marek Šarišský sa dlhodobo venuje folklórnym choreografiám. Mnohé z tých, ktoré robil v súbore Šarišská lipa, som videl a veľmi sa mi páčili. Aj preto sme mu dali priestor. A navyše je človekom, ktorý nevyšiel zo žiadnej „kubánkovskej“ či „nosáľovskej“ školy ako napríklad ja. Určite to predstavenie ozvláštni a či to divák postrehne, to neviem povedať. Pravdou je, že choreografie Juraja Kubánku sú veľmi náročné, lebo s motívmi nôh pracuje veľmi intenzívne a máloktorý folklorista ich - ak nemá klasickú prípravu nôh - dokáže zatancovať. Rozdiel tam určite bude, ale krásne je, ako to všetko do seba zapadá.
Okrem dejinného medzníka je predstavenie venované aj choreografovi Jurajovi Kubánkovi k jeho 90. narodeninám. Čo pre teba osobne znamená Juraj Kubánka, ktorý zanechal v slovenskom tanečnom umení nezmazateľnú stopu?
Juraj Kubánka je pre mňa truhlicou veľkého slovenského intelektu, tradícií, bohatosti vzdelania, ktoré má veľmi málo ľudí venujúcich sa tancu na Slovensku. Vždy ma fascinovalo, že vie, ako sa volá každý kopec na Slovensku, ako sa volajú rieky, potoky. Vie všetko o zvykoch, o tradíciách. Je jednoducho obrovskou encyklopédiou Slovenska. Akýmsi historickým diárom folklórneho tanca a je pre nás veľkou cťou, že s ním môžeme - už po štvrtý krát - spolupracovať.
