Opera

Peter Hochel: Sir John Falstaff – s hlbokou úctou…

Je tak trochu kuriózne, že hoci Falstaffovo meno nemá v názve žiadna pôvodná Shakespearova hra, patrí táto postava v jeho tvorbe nielen k najpopulárnejším, ale dokonca „najfrekventovanejším“. Kľúčovú pozornosť na seba totiž strháva až v dvoch historických drámach a jednej komédii, a množstvom textu, ktorý zo seba vychrlí vo vtipných, brilantných monológoch a dialógoch ďaleko presiahne všetky Shakespearove postavy, vrátane tej „najurozprávanejšej“ – Hamleta. Rovnako nezabudnuteľné ako Falstaffova výrečnosť sú však aj jeho črty fyzické a povahové, ba dokonca možno povedať, že spojením oboch vytvoril Shakespeare jedného z najobľúbenejších darebákov v dejinách divadla. Sir John (obr. 3) je mohutný, vypasený, požívačný aristokrat s neukojiteľnou túžbou po jedle, pití a ženách. Extravagantná osobnosť, pohŕdajúca civilizovaným správaním a tráviaca život v bujných radovánkach. Človek chvastavý, posmešný, povrchný a nezodpovedný, ktorý „vie, ako to vo svete chodí“, preto je stále spokojný sám so sebou. Rytier bez bázne a hany, ktorý sa celou „kariérou“ pretĺkol najmä vďaka zbabelosti a vypočítavosti, odmietajúc riskovať život a pohodlie v mene „akejsi“ cti. Časy mladosti i najväčšej slávy má, žiaľ, za sebou, a jeho mešec je stále prázdny. Ovládaný pragmatickým pudom sebazáchovy a spoliehajúci sa na svoj vtip a (bývalé) čaro je tak stále väčším podvodníkom finančným aj ľúbostným, prenasledovaným oklamanými ženami, veriteľmi, ba dokonca súdmi!

S postavou Johna Falstaffa sa možno prvýkrát stretnúť v dvoch priamo nadväzujúcich častiach Henricha IV. (obr. 4), vytvorených Shakespearom v rokoch 1596-98. Napriek tomu, že hra nesie meno kráľa, vládnuceho Anglicku začiatkom 15. storočia, ide v nej najmä o príbeh jeho „nehodného“, samopašného syna, princa Hala (spomínaného už vyššie), ktorého do života zasväcuje zhýralý Sir Falstaff. Princ Hal však časom dozrieva a uvedomuje si zodpovednosť voči otcovi aj krajine. Svojou odvahou a víťazstvom nad nepriateľmi si napokon získa kráľovu dôveru a stáva sa jeho nástupcom, Henrichom V. Od svojho priateľa a „mentora“ Falstaffa sa v deň korunovácie odvráti a vyhlási, že viac ho nepozná...

Hoci sú Henrich IV. i (nasledujúci) Henrich V. hry, opierajúce sa o fakty historické, Shakespeare dobové reálie, ako zvyčajne, upravuje a prispôsobuje vlastným potrebám. Zaujímavé každopádne je, že aj keď je postava Falstaffa fiktívna, autor ju vytvoril spojením starých záznamov o „rušných nočných zábavách“ princa Hala s existenciou skutočného Johna Oldcastla, odvážneho rytiera, verne stojaceho po boku (už kráľa) Henricha V. Sir John Falstaff niesol v pôvodnej verzii dokonca Oldcastlovo meno, čo ale pobúrilo rytierových potomkov natoľko, že ho Shakespeare radšej „vzal späť“...

Obidva diely Henricha IV. sa stali ihneď veľmi obľúbené, pričom je kuriózne, že vtipný „Pupkáč“ zatienil seriózny historický príbeh natoľko, že v roku 1622 boli hry dokonca upravené a spojené do jednej, nazvanej Sir John Falstaff! V každom prípade, postava starého, tučného a zhýralého rytiera zapôsobila bezprostredne i na kráľovnú Alžbetu, ktorá vraj požiadala Shakespeara o vytvorenie komédie o Falstaffovi zamilovanom. Autor jej prianiu vyhovel a v priebehu pár týždňov napísal tretiu „falstaffovskú“ hru, Veselé panie z Windsoru (The Merry Wives of Windsor; 1597), patriacu v jeho diele vôbec k najpopulárnejším (obr. 5). Napriek všetkým „prvoplánovo“ bláznivým scénam ide však o komédiu dosť trpkú. Falstaff sa totiž zmenil. Zostarol, spustol a spoločensky upadol viac než kedykoľvek predtým. Celodenným prežieraním a opíjaním si humpľuje telo a otupuje myseľ. Vďaka naivnej snahe urobiť si milenky z dvoch vydatých žien a dostať sa k peniazom ich manželov, sa ocitá v jednej trápnej situácii za druhou a stáva terčom posmechu celého mesta. Brániť sa dokáže napokon len tvrdením, že všetko bol len žart a nebyť jeho vtipu, životy všetkých ostatných by boli len „počestnou nudou“.

I keď sa po Veselých paniach z Windsoru Shakespeare k svojmu slávnemu hrdinovi viackrát nevrátil, o jeho smrti nás ešte informuje v Henrichovi V., a tak – opäť prostredníctvom „spojky“ pani Quickyovej – vieme, že život starého, zúboženého pôžitkára ukončil silný záchvat horúčky („Škeril sa na mňa pomedzi prsty, mal ostrý nos a vravel z cesty...“). Avšak o tom, že Falstaff (čo ako fiktívny!) v skutočnosti nezomrel, ba naopak, celé kultúrne ľudstvo zabáva a dojíma dodnes, vyše štyri storočia, svedčí nespočetné množstvo naštudovaní pôvodných Shakespearových hier, ako aj ich ďalších adaptácií divadelných (obr. 6), filmových či hudobných. A hoci vo svete hudby nad všetkými verziami „Falstaffa“ jednoznačne kraľuje opera Giuseppe Verdiho, spomeňme na tomto mieste aspoň pár diel ďalších, významných a zaujímavých:

Z predlohy Veselých paní windsorských vychádza, avšak vcelku slobodne s ňou narába „dramma giocoso“ v dvoch dejstvách Falstaff ossia Le tre burle Antonia Salieriho (obr. 7 a 8). Libreto napísal Carlo Prospero Defranceschi, prispôsobiac pôvodnú, bohato štruktúrovanú alžbetínsku hru štandardným konvenciám opery buffy konca 18. storočia. Salieriho hudba je, každopádne, veľmi vydarená, hravá, vtipná, perlivá, ba opera sama mnohými znalcami považovaná dokonca za Salieriho najlepšiu! Jej premiéra sa uskutočnila 3. januára 1799 vo viedenskom Divadle pri Korutánskej bráne (Theater am Kärtnertor) a do roku 1802 sa tu hrala dvadsaťšesť ráz. Po „zabudnutí“ na Salieriho - skladateľa sa takmer na dve storočia zabudlo i na toto dielo, v posledných rokoch však zažíva vcelku úspešný návrat a na operných scénach sa objavuje stále častejšie.  

Podobného „vzkriesenia“ sa iba nedávno dočkala aj opera Falstaff Michaela Williama Balfea (obr. 9 a 10), paradoxne najplodnejšieho a najpopulárnejšieho britského operného tvorcu 19. storočia. Balfe, rodák z Írska, sa po krátkej kariére huslistu začal venovať dráhe speváckej a tvorivej. Takmer desať rokov strávil v Taliansku, kde sa dôkladne zoznámil nielen s tunajším operným štýlom, ale aj jeho vrcholnými predstaviteľmi, a ako barytonista exceloval vo viacerých dielach Belliniho, Donizettiho, či svojho priateľa a „patróna“ Rossiniho. Pod ich vplyvom rozbehol i tvorbu vlastnú, ktorej výsledkom zostalo asi tridsať opier, 250 piesní a množstvo iných diel. Po návrate do Anglicka začal napokon Balfe pôsobiť i ako dirigent, s úspechom (okrem iného) vedúci taliansky operný súbor v Her Majesty´s Theatre. A práve na tejto scéne – v srdci Shakespearovho Londýna – bol 19. júla 1838 uvedený aj jeho Falstaff, paradoxne však na talianske libreto S. F. Maggioneho. Celkovo už deviata Balfeova opera, plná brilantných árií a ansámblov, bola prijatá veľmi pozitívne. K ďalšiemu naštudovaniu diela však, žiaľ, nikdy nedošlo a jeho obnovená premiéra sa uskutočnila až po sto sedemdesiatich rokoch, 25. septembra 2008 v Dubline.

Nesporne najpopulárnejším a hudobne najkvalitnejším operným spracovaním príbehu Falstaffa a jeho „veselých paničiek“ pred Verdim bola opera Die lustigen Weiber von Windsor Otta Nicolaia (obr. 11 a 12). Skladateľ a dirigent nemeckého pôvodu strávil takisto pár rokov života v Taliansku, kde sa svojimi štyrmi operami na talianske libretá etabloval ako perspektívny „domáci“ autor, ba dokonca vážny konkurent začínajúceho Verdiho! (Mimochodom, bez zaujímavosti iste nie je, že práve Nicolaiom odmietnutého libreta k opere Nabucco sa nakoniec úplnou náhodou ujal jeho – iba o tri roky mladší – „kolega“...) Z dvoch zo svojich opier urobil Nicolai aj verzie nemecké, najväčšiu slávu vo svojej vlasti i na celom svete mu však zaručili až Veselé panie (resp. manželky) z Windsoru, nemecký singspiel na text Salomona Hermanna Mosenthala, uvedený 9. marca 1849 na scéne Kőnigliches Opernhausu, dnes Štátnej opery v Berlíne. Z jeho úspechu sa však autor dlho netešil a o jeho všeobecnej popularite ani nedozvedel. Nečakane totiž zomrel (sotva 39-ročný) iba dva mesiace po premiére...

Výrazne inú koncepciu, než všetky diela zmienené vyššie, majú dve opery anglických autorov 1. polovice 20. storočia, Gustava Holsta (obr. 13) a Ralpha Vaughana Williamsa. Holstov opus At the Boar´s Head (V Kančej hlave) bol vytvorený na skladateľovo vlastné libreto a celý príbeh je akousi „kompiláciou“ epizód z Henricha IV., odohrávajúcich sa vo Falstaffovej obľúbenej krčme na Eastcheap (obr. 14). Sám Holst operu definoval ako „hudobné interlúdium v jednom dejstve“ a s výnimkou troch vlastných melódií (!) ho zostavil z úprav starých anglických tancov a ľudových piesní. Premiéra diela sa – v naštudovaní Britskej národnej opernej spoločnosti – uskutočnila 3. apríla 1925 v Palace Theatre v Manchestri.

Sir John in Love (Zamilovaný Sir John) Vaughana Williamsa sa opäť vracia ku klasickému príbehu Veselých paní z Windsoru a so svojimi štyrmi dejstvami ide o operu značne rozmernejšiu (obr. 15 a 16). Skladateľ si však libreto takisto napísal sám, pričom siahol podobne nielen po množstve pôvodných ľudových melódií ale i textoch anglických renesančných dramatikov (Philip Sydney, Thomas Middleton, Ben Jonson, Francis Beaumont, John Fletcher). Premiéra diela, nazvaného spočiatku The Fat Knight (Tučný rytier), sa uskutočnila v Parry Opera Theatre na pôde londýnskej Royal College of Music 21. marca 1929. Príležitostne sa opera v Anglicku hrala ešte do roku 1958, po skladateľovej smrti sa však na ňu „zabudlo“ až do obnovenej premiéry (v produkcii English National Opera) v marci 2006.

Na záver tohto textu ešte dodajme, že zjav a charakter Johna Falstaffa neinšpiroval len diela operné, ale minimálne v dvoch prípadoch sa objavil aj v inom žánri. Jeho meno má totiž v podtitule napríklad Symfonická štúdia c mol Edwarda Elgara (obr. 17 a 18), po prvýkrát uvedená na festivale Leeds pod taktovkou skladateľa 1. 10. 1913. Dielo, ktoré je v skutočnosti rozsiahlou, viac než polhodinovou symfonickou básňou v tradícii Liszta a Straussa, si sám Elgar veľmi vážil, ba dokonca ho považoval za kompozíciu lepšiu než svoje populárne Variácie „Enigma“. Žiaľ, hoci tento názor zdieľa podnes nejeden z hudobných znalcov, v bežnom orchestrálnom repertoári sa Elgarov Falstaff príliš nepresadil.

Nuž a s postavou Sira Johna sa rozlúčime symbolicky vo chvíli jeho smutnej, osamelej smrti. Death of Falstaff je totiž mimoriadne pôsobivé číslo, tvoriace súčasť hudby k Henrichovi V., filmu Laurence Olivera z roku 1944, v ktorom sa úlohy starého rytiera zhostila bývalá hviezda „music hall commedy“ George Robey (obr. 19). Autorom soundtracku je ďalší významný anglický skladateľ, William Turner Walton (obr. 20), ktorý zároveň tejto skladbe zaručil samostatný život vybraním z pôvodnej partitúry a zaradením do Dvoch kusov pre sláčikový orchester. So Sirom Falstaffom sa v mene všetkých jeho „fanúšikov“ lúči s evidentným, resp. počuteľným dojatím. A paradoxne – ako by nakoniec bez štipky irónie uznala i pani Quicklyová – „s hlbokou úctou“...