„Cez deň svedomitý súdny úradník, večer a v noci však groteskný spoločník pri bujarých pitkách, blúznivec, námesačne vzývajúci podzemné sily, aby vstúpili do jeho pera.“ (Hanuš Karlach)

„Stojíme pred ním bezradní, ako pred úsmevom Mony Lisy. Sám je postavou tak romantickou,

že je hodným stať sa hlavným hrdinom fantastického románu.“ (Záboj Bláha-Mikeš)

ERNST THEODOR AMADEUS HOFFMANN (1776 – 1822)

Nemecký (pruský) spisovateľ, hudobný skladateľ, dirigent a kritik, maliar, karikaturista a scénograf, jedna z najpozoruhodnejších a najvplyvnejších osobností literárneho i hudobného romantizmu.

Narodil sa v Kőnigsbergu (dnešnom Kaliningrade) v rodine právnika. Po tom, ako sa Ernstovi rodičia (už v roku 1778) rozvádzajú, sa o chlapcovu ďalšiu výchovu stará rodina jeho matky, predovšetkým ale jej „hlava“, strýko Otto Wilhelm Doerffer. Hoffmann s ním po celé detstvo zdieľa jeho staromládeneckú izbu a v budúcnosti na neho často spomína ako na pozoruhodne inteligentného, no veľmi nepríjemného, prísneho a chladného muža, vyznávajúceho priam až chorobný asketizmus a disciplínu. V každom prípade je to ale strýko O. W. (resp., ako ho chlapec prezýva „O, Weh“, „Ach, beda“), kto Ernstovi poskytne kvalitné základy umeleckého vzdelania, naučí ho hrať na klavíri a vštepí do neho celoživotný zmysel pre tvrdú a poctivú prácu.

Po absolvovaní tzv. „Burgschule“ (1881-92) je Hoffmann – v súlade s rodinnou tradíciou – zapísaný na miestnu právnickú fakultu. Naďalej sa však venuje hudbe, študujúc harmóniu, kontrapunkt, hru na klavíri, husliach, gitare, ba dokonca kontrabase (!), no stále väčší talent prejavuje zároveň na poli výtvarnom i literárnom. V roku 1798 sa Ernstovi naskytne možnosť praxe na Najvyššom súde v Berlíne. S nadšením navštevuje berlínske divadlá i galérie, a pod vedením slávneho skladateľa a pedagóga J. F. Reichardta dokončuje svoju prvú veľkú kompozíciu – singspiel Maska na vlastný text. Po ukončení štúdia práv získava Hoffmann miesto assessora na Najvyššom súde v Poznani. Na Silvestra 1800 tu debutuje ako skladateľ, autor Kantáty k oslave príchodu nového storočia. V Poznani má napokon premiéru aj jeho singspiel Scherz, List und Rache (Žart, lesť a pomsta, 1802; podľa Goetheho). Rok 1802 ale prináša i ďalšie dôležité udalosti v Hoffmannovom živote: sobáš s Poľkou Mariannou Trzcinskou – a odsun do provinčného Plocka ako trest za vytvorenie „znevažujúcich“ karikatúr poznanských dôstojníkov... Čas trávený v izolácii, spoločenskej i umeleckej, využíva Ernst na ďalšiu tvorbu hudobnú, no predovšetkým literárnu, publikujúc svoju prvú esej a píšuc prvú divadelnú hru (Der Preis; Cena). „Odpustené“ je mu, každopádne, už v roku 1804, ba vo svojej nádejnej právnickej kariére môže pokračovať v samotnej Varšave. Podobne, ako kedysi v Berlíne, aj vo Varšave Hoffmann okamžite zapadne do rušného kultúrneho života. Realizuje sa tu ako literát, výtvarník, scénograf, skladateľ, no najmä všestranný hudobný interpret a organizátor. Na koncertoch, ktoré usporadúva  a na ktorých často sám účinkuje ako dirigent, klavirista či spevák, propaguje najmä tvorbu viedenských klasikov (pod jeho vedením odznejú napríklad v „poľskej“ premiére prvé symfónie L. van Beethovena), ba z úcty a obdivu k jednému z nich si práve v tomto čase zmení svoje stredné meno Wilhelm na Amadeus...

Jeho (podľa vlastných slov) „najšťastnejšie chvíle života“, žiaľ, netrvajú dlho. Po vstupe Napoleonových vojsk do Varšavy – a Hoffmannovom odmietnutí zložiť prísahu novej vláde –nielenže prichádza o miesto na súde, ale je dokonca prinútený opustiť krajinu. V júni 1807 teda prichádza opäť do Berlína, ktorý je však takisto obsadený okupantmi a Ernstove šance na získanie akejkoľvek zamestnania úradníckeho či umeleckého sú mizivé. Po viac než roku doslovného živorenia (a navyše odlúčenia od manželky i dcérky, ktorá medzičasom – iba dvojročná – umiera!) ho napokon zachráni konkurz na post umeleckého riaditeľa divadla v Bambergu. V dôsledku neustávajúcich intríg voči jeho osobe zastáva túto funkciu len pár mesiacov, vďaka svojmu všestrannému talentu sa ale v Bambergu dokáže naďalej uživiť ako skladateľ (autor opier, singspielov, melodrám či scénických hudieb), dirigent, dramaturg, scénograf a režisér. V roku 1809 tiež nadväzuje spoluprácu s renomovaným časopisom Allgemeine musikalische Zeitung, do ktorého prispieva mimoriadne kvalitnými a zaujímavými článkami až do roku 1815 (práve na stránkach tohto periodika sa, mimochodom, popri množstve Hoffmannových esejí či recenzií objavujú aj tri jeho slávne „fantastické“ hudobné poviedky Ritter Gluck, Kapellmeister Johannes Kreisler a Don Juan). Ohlas, s akým sú prijímané jeho práce literárne, vedie napokon Hoffmanna k zreteľnému víťazstvu „spisovateľa nad hudobníkom“. Kariéru operného skladateľa zavŕši v roku 1814 vynikajúcou romantickou operou Undine („Rusalka“), vysoko cenenou aj C. M. Weberom či R. Wagnerom, a dodnes príležitostne uvádzanou na nemeckých i svetových scénach. V tom istom roku (po krátkom hosťovaní v Drážďanoch a Lipsku) zanechá zároveň i prácu v divadle. Porážka Napoleona, a s ňou súvisiaca zmena politickej situácie, umožní totiž Hoffmannovi získať miesto na Najvyššom súde v Berlíne a – nerozptyľovanému hektickou divadelnou prevádzkou – sústrediť sa na činnosť spisovateľskú.

V posledných rokoch života sa napokon z Hoffmanna stáva podivuhodný predobraz „doktora Jekylla a pána Hydea“; osobnosť meniaca sa po zotmení z úspešného distingvovaného právnika na divého alkoholika, vypisujúca sa zo všetkých delírií a osobných tráum v desiatkach fantastických, groteskných i hrôzostrašných románov, noviel a poviedok. Jeho problémy však neustávajú, naopak, kopia sa ďalej. Znechutený politickou situáciou v Prusku, keď má, vymenovaný za člena „Osobitného výboru na sledovanie osôb podozrivých z vlastizrady“, vypočúvať a súdiť desiatky nevinných ľudí, vzoprie sa svojim nadriadeným, ba dokonca najnepríjemnejšieho z nich, policajného riaditeľa Kamptza ostro zosmiešni v satirickom románe Meister Floh (Majster Blcha). Výsledkom je rozbehnutie disciplinárneho i súdneho konania voči Hoffmannovi samotnému. Pred rozsudkom a (možno i exemplárnym trestom) nakoniec unikne len vďaka ťažkej zdravotnej situácii. Jeho šialený bohémsky štýl si totiž vyberie daň v podobe syfilisu, ochorenia pečene, a postupného až celkového ochrnutia! Myseľ však spisovateľovi funguje do poslednej chvíle, takže posledné diela ešte diktuje svojej manželke či asistentovi...  Medzi čitateľmi i umelcami stále populárnejší E. T. A. Hoffmann opúšťa napokon tento svet iba 46-ročný, zhodou okolností v tom istom veku (a podobne tragickom stave) ako neskôr iný symbol nemeckého romantizmu, jeho veľký obdivovateľ a nasledovník Robert Schumann... Pochovaný je na protestantskom Friedhoff III v Berlíne – Kreuzbergu.

Pôvodná Hoffmannova hudba sa za autorovho života tešila ohlasu viac-menej „lokálnemu“, a po jeho smrti sa na ňu (s výnimkou Undine) v podstate zabudlo. Jej rozsah je však prekvapivo veľký (okrem viac než 20 prác javiskových je tiež autorom desiatok diel klavírnych, komorných, orchestrálnych, piesňových či duchovných!), a rovnako pozoruhodnou je aj ich kvalita, resp. hudobná reč, značne pripomínajúca Hoffmannových predchodcov, súčasníkov a vzory – Glucka, Mozarta, Beethovena, Cherubiniho či Webera. Každopádne, z hľadiska hudobnej histórie majú oveľa zásadnejší význam vyššie zmienené Hoffmannove eseje a recenzie, stanovujúce nové štandardy písania a uvažovania o hudbe, a ovplyvňujúce hudobnú kritiku, estetiku i autorskú reflexiu (Berlioz, Schumann, Wagner, Hanslick a pod.) po celé 19. storočie. Podobne výrazne vošiel však Hoffmann do dejín hudby aj ako autor originálnych a sugestívnych príbehov, ktoré podnietili vznik mnohých slávnych a významných kompozícií. Opera J. Offenbacha to priznáva priamo v názve, avšak postavou „Kapellmeistra Johannesa Kreislera“ je napríklad inšpirovaný klavírny cyklus Kreisleriana Roberta Schumanna, poviedkou Der Sandmann (Pieskový muž) balet Coppélia Lea Delibesa. Predlohou Čajkovského baletu Luskáčik je zase Hoffmannov Nussknacker und Mausekőnig (Luskáčik a Myší kráľ), novela Das Fräulein von Scuderi  (Slečna zo Scuderi) sa stala námetom operného thrilleru Cardillac Paula Hindemitha. A tak ďalej, a podobne...

K aspoň čiastočnému pochopeniu (resp. uvedomeniu si), akú stopu/brázdu zanechal E. T. A. Hoffmann nielen v kultúre hudobnej, treba však na tomto mieste dodať ešte pár zaujímavých faktov. A začať pri tom trebárs „legendou“ z odboru zdanlivo nečakaného (?), Sigmundom Freudom, ktorý si ako ideový prototyp k svojej psychoanalytickej eseji Das Unheimliche vybral práve Hoffmannovho „Pieskového muža“, zhodou okolností (??) poviedku, z ktorej motívov vo svojej opere najvýdatnejšie čerpá i sám Offenbach. Citujúc českého „hoffmannológa“ Martina Jirouška: „Nemecké Das Unheimliche je pojem k identifikácii niečoho, čo sa rado skrýva, čo nás desí, pretože je nám to cudzie, ale pritom obsahuje i niečo veľmi známe, povedomé. Obavy z tejto, nám dobre tušenej skúsenosti vznikajú ako produkt tzv. vytesnenia. Unheimliche operuje s neznámou tiesňou a spúšťa všetok upírsky karneval a dance macabre so všetkými tými zatajovanými, no o to viac zlovestnými dvojníkmi, prízrakmi, strašidlami a morami, ktoré nesídlia v hlbinách lesa a neprebádaných jaskyniach, ale v nás samých.“ Niet preto divu, že práve E. T. A. Hoffmann je aj mnohými odborníkmi z oblasti literatúry považovaný za zakladateľa moderného hororu a fantastiky. Jeho „nepokojný duch, poletujúci medzi hudbou, písaním a maľovaním“ často prináša desivo-groteskné výjavy, hodné ilustrácii Boscha, Caravaggia, Callota či Goyu, pričom jeho príbehy, často na rozhraní sna a reality, resp. hrdinovia, vzbudzujúci „strach aj ľútosť zároveň“, sa stávajú inšpiráciou pre také literárne osobnosti, ako (napríklad) E. A. Poe, N. Gogoľ, Ch. Dickens, Ch. Baudelaire, F. M. Dostojevskij, A. Bierce, R. L. Stevenson, G. Meyrink, F. Kafka či M. Bulgakov. A aj v žánri takzvanej „popkultúry“ dobovej i súčasnej je takisto priam zarážajúci vplyv E. T. A. Hoffmanna na tak kultové diela, akými sú Frankenstein Mary Shellyovej, Tajomný hrad v Karpatoch Julesa Vernea či Fantóm opery Gastona Lerouxa (vrátane ich kongeniálnych verzií filmových resp. muzikálových)! Mimochodom, pristaviac sa aspoň letmo i vo svete filmu: Bez akýchkoľvek pochybností sú to práve Hoffmannovi démonickí zločinci typu Coppélius, Dapertutto či Miracle, ktorí inšpirujú vôbec prvé – nemé a čiernobiele – expresionistické horory Pražský študent (1913) a Kabinet doktora Caligariho (1920). Hlboký záujem o psychologickú rovinu Hoffmannových príbehov priznáva tiež legendárny „majster napätia“ Alfred Hitchcock. Nuž a spisovateľ sám sa mal stať hlavným hrdinom filmu Hoffmanniana, ku ktorému napísal vlastný scenár ruský režisér Andrej Tarkovskij, no ktorý už kvôli ťažkej chorobe a predčasnej smrti (sic!) nestihol zrealizovať...

Každopádne, na záver umelcovho profilu snáď ešte jedna zaujímavosť, zvláštne symbolická: Pred niekoľkými rokmi musela ukončiť vysielanie ruská satirická show „Kukly“, kvôli epizóde, v ktorej bol prezident Putin zobrazený ako Kleinzach, smiešna a odpudivá Hoffmannova postavička, zmienená aj v prvom dejstve Offenbachovej opery. Zdá sa teda, že Ernst Theodor Amadeus je aktuálny ešte i v súčasnej politike. A za svoje obľúbené „znevažovanie autorít“ by bol v nej možno osobou „nežiaducou“ tak, ako pred dvesto rokmi...