HOFFMANNOVE POVIEDKY – PRÍBEH OPERY

Rozsah Offenbachovho diela je obrovský, zahŕňajúci okolo 650 kompozícií, z toho asi 140 javiskových. Ale práve Les contes d'Hoffmann majú v skladateľovom živote i diele miesto celkom výnimočné. Ako konštatuje operný publicista M. Pospíšil, „je vlastne paradoxné, že práve Offenbach, oslavovaný ako najväčší tvorca operety, ktorý o seriózne námety nejavil záujem po celý život, vytvoril svoje kľúčové dielo v žánri opernom, pričom práve do neho vložil celý svoj nevšedný talent i vážne umelecké úsilie.“ A ako tiež napísal kritik novín The Times krátko po svetovej premiére v roku 1881: „Les contes d'Hoffmann potvrdzujú názor všetkých, ktorí Offenbacha považovali za veľkého skladateľa v pravom zmysle slova. Táto opera bude udržiavať Offenbachovu slávu ešte dlho po tom, čo nám jeho ľahšie kompozície zmiznú z pamäte.“

I keď Hoffmannove poviedky obsahujú množstvo postáv a motívov zo skutočných príbehov (Don Juan, Pieskový muž, Dobrodružstvo silvestrovskej noci, Councillor Crespel, Signor Formica, Kleinzach a pod.) – ba dokonca života – E. T. A. Hoffmanna, dej samotný je adaptáciou rovnomennej divadelnej hry Julesa Barbiera a Michaela Carrého, ktorá mala premiéru v parížskom Théâtre de l'Odéon v marci 1851. Offenbach hru pravdepodobne videl, no ako nad operným námetom nad ňou začal uvažovať až po návrate z turné v Amerike, keď pod ťarchou problémov finančných, spoločenských, rodinných aj zdravotných pocítil, že „čas sa kráti“, a odrazu zatúžil po všetkých svojich „zábavkách“ zanechať po sebe aspoň jedno veľké, vážne, pôsobivé javiskové dielo. Keďže Carré bol už medzičasom po smrti, úpravu hry na operné libreto urobil iba sám Barbier (1825-1901), pôvodne išlo však o prácu pre skladateľa Hectora Salomona, ktorý nakoniec od projektu – z úcty k Offenbachovi – odstúpil. Práca na vzniku Hoffmanových poviedok teda mohla začať, postupovala však oveľa pomalšie, než bolo u Offenbacha zvykom. Sčasti kvôli jeho zvláštnej „umeleckej zodpovednosti“ za výsledok, no tiež kvôli rozptyľovaniu sa kompozíciou ďalších operiet, zabezpečujúcich mu stabilný príjem. Každopádne, vybrané časti „Hoffmaniek“ so sprievodom klavíra odzneli prvýkrát 18. mája 1879 na večierku v Offenbachovom byte, kam skladateľ pozval i riaditeľa Opéry-Comique, aby ho (úspešne) presvedčil o serióznosti diela a „vhodnosti“ jeho uvedenia na tejto scéne. Premiéry (ale vlastne ani úplného dokončenia) svojej opery sa však už nedožil. Začiatkom októbra 1880 totiž umiera, zanechávajúc po sebe „iba“ hrubý, no nekompletný klavírny výťah s poznámkami k inštrumentácii a základnými predstavami inscenačnými.

Dielo dokončí napokon skladateľov priateľ Ernest Guiraud, vypracujúc kompletnú partitúru, nahradiac viaceré hovorené pasáže recitatívmi a doplniac operu niekoľkými časťami zo starších Offenbachových diel (vrátane slávnej Barkaroly, pochádzajúcej v skutočnosti z už spomínaných Rýnských víl!). Ďalšie zásahy do pôvodnej autorovej koncepcie sa ale robia ešte aj v procese naštudovania. Pri premiére v Opéra-Comique je dokonca (z obavy pred dĺžkou predstavenia) vynechané celé dejstvo „Giulietta“, barkarola však „zachránená“ preložením do dejstva „Antonia“ a Hoffmannova ária „Amis! L´amour...“ vsunutím do Prológu... Žiaľ, vzhľadom na nekompletnosť pôvodného materiálu sa podobné kompozičné, režijné a dramaturgické zásahy robia aj pri nasledujúcich svetových produkciách. Do partitúry sa dostávajú napríklad ďalšie hudobné čísla, ktoré v Offenbachovej ani Guiraudovej verzii neexistujú (napr. Scintille, diamant“ alebo sextet so zborom), bežne je vymieňané skladateľom určené poradie dejstiev „Antonia“ – „Gulietta“ (!), ba rôznym spôsobom sa rieši aj ním požadované obsadenie „štvorrol“ (Lindorf /Coppélius/Miracle/Dapertutto a Stella/Olympia/Antonia/Giulietta), či záverečné „stotožnenie“ Nicklaussa s Múzou.

Každopádne, premiérové uvedenie Les contes d'Hoffmann 10. februára 1881 (v hlavných úlohách s Jean-Alexander Telazacom, Adèle Isaac, Émile-Alexandre Taskinom a pod taktovkou Julesa Danbého) bolo tak úspešné, že do roka opera zaznamenala stovku repríz. Druhým divadlom na svete, ktoré Hoffmanove poviedky uviedlo bol viedenský Burgtheater, táto inscenácia však vyvolala senzáciu oveľa väčšiu a desivejšiu, pretože už druhé predstavenie 8. 12. 1881 skončilo tak nesmiernou katastrofou, ktorá (spolu so znepokojivým, pochmúrnym dejom a skladateľovým predčasným úmrtím) zabezpečila dielu povesť „prekliatej opery“. V čase, keď bolo divadlo preplnené, spôsobil totiž výbuch plynového osvetlenia obrovský požiar a následnú paniku, ktorej výsledkom bolo približne štyristo mŕtvych (zhorených, udusených či ušliapaných) návštevníkov i účinkujúcich! Udalosť viedla, každopádne, v divadlách na celom svete k novým bezpečnostným opatreniam, vrátane zavedenia železnej opony medzi javiskom a hľadiskom, resp. (zdanlivo samozrejmého) predpisu, aby sa všetky dvere v častiach prístupných publiku otvárali smerom von...

Povera, že Hoffmannove poviedky sú dielom, privolávajúcim nešťastie, žiaľ, pretrvala viac než dve desaťročia, a opera sa hrávala oveľa menej, než by si to jej hodnota zaslúžila resp. ako by sa od autorovho mena čakalo. Prelomovým sa stal až rok 1905, keď ju v očiach divadelníkov i verejnosti „rehabilitovalo“ vynikajúce berlínske naštudovanie Maxa Reinhardta (s hudobnými úpravami Gustava Mahlera), ktoré dosiahlo 400 repríz! Odvtedy až podnes patrí k najobľúbenejším a najatraktívnejším titulom svetového operného repertoáru.