V polovici februára bude mať svoju prvú tohtoročnú premiéru aj Balet Štátneho divadla Košice. V piatok 14. februára príde na Malú scénu Štátneho divadla Košice nový autorský projekt jubilujúceho režiséra a choreografa Ondreja Šotha Milada Horáková. S čerstvým šesťdesiatnikom sme hovorili nielen o jeho novej inscenácii.
Šesťdesiatiny oslavujete prípravou nového autorského projektu Milada Horáková, o ktorom ste hovorili už dlhšie. Kedy vás oslovil príbeh Milady Horákovej a čo všetko predchádzalo chvíli, kým sa dostal do dramaturgického plánu divadla?
Odkedy som sa dozvedel o osude Milady Horákovej, mám pocit, že to jeden z najväčších dramatických príbehov 20. storočia. Asi pred piatimi rokmi som o tom, že by som chcel jej osudu venovať inscenáciu, začal vážne uvažovať. Napokon som sa skôr dostal k Denníku Anny Frankovej. Ale keď som dostal otázku, akej téme by som sa chcel vo svojej „jubilejnej“ sezóne venovať, moja odpoveď bola jasná.
Denník Anny Frankovej, M. R. Štefánik, teraz Milada Horáková. Vo všetkých týchto príbehoch výrazne rezonujú otázky slobody, ale aj boja proti akejkoľvek forme útlaku a totality. Zároveň sú plné emócií. Čo je pri ich pretavení do umeleckej podoby z pohľadu tvorcu najnáročnejšie?
Všetko sú to fascinujúce a dramaticky silné osudy. Pre divadlo je v tom obrovský potenciál. Zároveň ale môže byť pascou, že základné míľniky týchto príbehov sú dané a známe. A je s tým spojená – aspoň v mojom prípade – obrovská zodpovednosť. Je pre mňa zásadné, aby diváci chápali kontext, rozumeli konaniu postáv. V dnešnej dobe je tak dôležité hovoriť o ľuďoch, ktorí ctili základné hodnoty. Ktorí nimi riadili svoj život a ktorí ho boli za svoje presvedčenie ochotní obetovať.
Vo svojich autorských inscenáciách dávate do podoby tanečného divadla zdanlivo „netanečné“ témy s využitím multimediálnych prvkov. Je pre vás výzvou práve toto netradičné spojenie tém a tanca respektíve tanečného divadla?
Myslím, že divadlo je len jedno. A ja sa rád nechávam inšpirovať talentovanými ľuďmi. Už v začiatkoch ma spojenie hereckej a tanečnej energie fascinovalo. Divadlo – ako povedal Shakespeare – nastavuje zrkadlo skutočnosti. Ja žijem tu a teraz a vnímam, že tieto témy sú dnes dôležité. Hovoria o veciach, ktoré v nás rezonujú.
Podobne ako v Denníku Anny Frankovej aj v Milade Horákovej hrajú titulnú postavu netanečníčky – herečky Táňa Pauhofová a Alena Ďuránová. Je aj Milady Horáková tak trocha šitá na ich mieru?
Je to naopak, postava Milady Horákovej – tak ako tomu bolo i v prípade Anny Frankovej – bude taká, akú ju tieto herečky spolu so mnou a ostatnými, ktorí sa na inscenácii podieľajú, vytvoria.
Príbeh Milady Horákovej pozná predovšetkým dnes už najstaršie generácia. Čím môže osloviť generáciu mladšiu okrem spoznania histórie pre mladých už vzdialenej?
Je to veľmi aktuálny príbeh. O vzdelanej, inteligentnej a obetavej osobe, ktorá celý svoj život bojovala za demokraciu a za sociálnu spravodlivosť. Zároveň nebola ochotná ustupovať klamstvu a nenávisti. Preto ju komunisti potrebovali exemplárne potrestať. A boli veľmi dôslední. Ich propaganda docielila, že tí istí ľudia, ktorí si Miladu Horákovú vážili a ktorým možno i osobne pomohla, sa predbiehali vo verejných vyhláseniach v tom, kto bude pre ňu hlasnejšie žiadať trest smrti.
Oslávili ste šesťdesiatku. Čo vám možno ako prvé preblesklo hlavou, keď ste sa v deň jubilea zobudili?
Že som šťastný človek, ktorý môže s ľuďmi, ktorých má rád, robiť prácu, ktorú miluje a ktorá, pevne verím, má zmysel.
V košickom divadle ste už dvadsiaty rok, s poldruharočnou prestávkou vo funkcii generálneho riaditeľa SND. Spomínate si ešte na úplné začiatky v pozícii šéfa baletu?
Spomínam. Začínali sme prakticky z nuly. Bolo to fakt ťažké. Dodnes spolupracujem s ľuďmi, ktorí so mnou túto strastiplnú cestu prešli. A možno preto je baletný súbor tu v Košiciach taký, aký je. Jedinečný. Napriek prirodzenej výmene generácii má v sebe zakotvenú pokoru a silný pocit spolupatričnosti. Nikde som nikdy takýto súbor nestretol. A pracoval som naozaj na mnohých miestach sveta.
Čo vás vtedy po návrate do Košíc respektíve na východ najviac prekvapilo?
Znovu som si uvedomil, aké úžasné mesto, aké úžasné miesto na svete sú Košice. Otvorené, tolerantné, inšpirujúce.
S košickým baletom ste vytvorili viac ako tri desiatky úspešných inscenácií ako režisér či choreograf. Viem, že ako „otec“ by ste nemali vyzdvihovať niektoré „dieťa“, ale na ktorú máte tie najsilnejšie spomienky?
Je to naozaj ťažké. Možno by som spomenul práve začiatky. Ako prvú inscenáciu som robil Carmen, ktorú už som predtým niekoľkokrát inscenoval. Prvou časťou predstavenia bola nová choreografia na hudbu Gia Kanchelliho Svetlý žiaľ. Pracovali sme na nej ťažko, hudba sa spočiatku zdala tanečníkom neuchopiteľná. Napokon z nej bola veľmi krehká a hlboká inscenácia o osude ženy, s veľmi silnými emocionálnymi výkonmi tanečníkov. Myslím, že tak trochu predznamenala cestu, ktorú sme so súborom urazili.
Tak ako Košice aj košický balet je multinárodnostný. Ja aj to jeden z faktorov, ktorý z neho robí výnimočné teleso?
Áno – ale tak, ako som vravel predtým – predovšetkým tým, že sa v ňom rôznorodosť chápe ako inšpirácia. Nepôsobí odstredivo, ale práve naopak.
Po Milade Horákovej príde Rudolf Nurejev? Ktorá ďalšia osobnosť našej či svetovej histórie vám vŕta hlavou pre ďalšiu inscenáciu a prečo?
Som teraz „uprostred“ osudu Milady Horákovej a zároveň mi myseľ odbieha k osudu jedného z najlepších tanečníkov všetkých čias, ktorého osud tiež veľmi zásadne ovplyvnila nesloboda v krajine, z ktorej pochádzal.
Čo by si želal šesťdesiatnik Ondrej Šoth do budúcnosti?
Zdravie a možnosť odovzdať ľuďom aspoň časť toho, čo v sebe ešte mám.
