Režisérom novej činohernej rozprávky Harún a more príbehov, ktorá bude mať premiéru v nedeľu 6. marca o 16:00 na Malej scéne ŠDKE, je Gejza Dezorz, filmový a divadelný režisér, scenárista, principál prvého slovenského bábkového divadla pre dospelých. Pre rodeného Košičana je nová inscenácia určená pre celú rodinu zároveň prvou spoluprácou so Štátnym divadlom Košice.
Ako sa filmový režisér, známy východniarskou gangsterkou Babie leto či dokumentmi ako Devínsky masaker či Najväčšie tragédie Slovenska, stane režisérom novej činohernej divadelnej rozprávky v Štátnom divadle Košice?
Neviem ako ma ľudia vnímajú a či vôbec v polohe filmového a televízneho režiséra. Je pravda, že sa intenzívne a profesionálne venujem nielen divadlu, ale aj televízii a natočil som dva a pol celovečerného filmu. Keďže som pôvodne vyštudovaný bábkársky režisér, tak som sa istý čas divadlu pre deti venoval pred mnohými rokmi. Neskôr vzniklo Dezorzovo lútkové divadlo, bábkové divadlo pre dospelých, ktoré je ojedinelým projektom na Slovensku a unikátom. Súbežne s tým navštevujem aj divadlá, kde tvorím aj pre detského diváka, takže je to normálna, tvorivá a prirodzená cesta. To, že som v Štátnom divadle Košice, sa stalo súbehom okolností a šťastných náhod. A zároveň v istej chvíli aj potrebou divadla mať v repertoári nový kus, ktorý by bol rodinnou inscenáciou, nie úplne detskou, ale pre rodičov. A vznikla táto idea.
Prečo ste si vybrali práve Salmana Rushdieho?
Je to text spred tridsiatich rokov, s ktorým som prišiel do kontaktu, keď vyšiel v prvom vydaní na Slovensku v preklade Igora Navrátila. Hneď po prvom prečítaní ma táto rozprávka zaujala a neustále som sa k nej vracal. Javila sa ako dobrý tip pre dramaturgiu.
Mnohí vidia v príbehu Harúna paralelu s príbehom Rushdieho, ktorý sa už vyše tridsať rokov „ukrýva“ pred islamskou fatvou za svoje slová v Satanských veršoch, ale zatiaľ ho stále neumlčali. V čom by mal byť príbeh Harúna poučný pre detského diváka, veď z rozprávok si treba brať ponaučenie, a čo v ňom nájde rodič dieťaťa, ktorý sa s ním vyberie do divadla?
Samotná kniha Salmana Rushdieho je mnoho vrstevnatá. V epickej rovine ponúka množstvo myšlienok a metafor a v tom je zaujímavá. Je v nej množstvo zaujímavých postáv a charakterov a naozaj je to také podobenstvo. Dá sa na to pozerať ako na fantazijný príbeh chlapca, ktorý zachráni rodinu. Ale aj ako fantazijný príbeh, kde sa Harún dostane do magického sveta, na mesiac Kahani. Čo je druhý mesiac zeme, ale my ho nevidíme, lebo sa pohybuje veľmi rýchlo. A zachráni ho pred zánikom. A je to aj metaforický príbeh o boji slova, myšlienok, jazyka, múdrosti proti tichu, hluku, absencii múdrych myšlienok či absencii etiky. A tým v ňom určite nielen deti, ale aj ich rodičia či iný dospelý sprievod nájdu množstvo zaujímavých myšlienok a podobenstiev. Je ťažké túto rozprávku charakterizovať, ale keď sa to veľmi zjednoduší, tak sme opäť pri tradičnom príbehu boja dobra so zlom.
Ako rodený Košičan ste pred necelými desiatimi rokmi do prostredia nášho mesta zasadili aj svoj filmový debut Babie leto. Teraz prvý raz režírujete v Štátnom divadle Košice. Aký je to pocit pripravovať niečo v tradičnom kamennom divadle v rodnom meste?
Nemyslím si, že je to niečo iné. Stále je to tvorivý proces v divadelnom prostredí a je jedno v akom štáte, v akom meste. Nejaké množstvo ľudí sa venuje veľmi bláznivej činnosti, aby vytvorilo nejaký tvar, ktorý má nielen zabaviť, ale aj poučiť. Samozrejme, že divadlo je prostredie, kde je každý nejaký, ale všetkým nám ide o to isté. Ľudia, špeciálne tu v Košiciach, sú tvoriví, otvorení, blázniví aj disciplinovaní, aj šarmantní najmä tak zaujímavo melodicko temperamentní. To je celkom fajn, že tie Košice vždy boli a aj sú, v dobrom slova zmysle, temperamentnou džungľou na východ od raja. Naozaj tu je cítiť tú vášeň, empatiu a také teplo a bláznivosť. V tom sú Košice úžasné.
Váš prvý hraný film Babie leto priniesol do slovenskej kinematografie Košice aj s Luníkom IX v podobe akčnej gangsterky. Podľa vlastných slov ste ho natočili aj preto, že ste boli unavený zo slovenských filmov. Stále to platí alebo sa filmová tvorba na Slovensku za posledné desaťročie posunula?
Babie leto vznikalo ako knižný projekt ešte koncom deväťdesiatych rokov a mal veľmi dlhú cestu k realizácii. Vznikla kniha, na základe ktorej bol natočený film ako adaptácia. Motivácie boli rôzne. V procese sa celý zámer musel prispôsobovať finančným podmienkam. Bol to nízkorozpočtový projekt. Uplynulo odvtedy deväť rokov. Kinematografia aj na Slovensku prešla vývojom, vzniká množstvo zaujímavých aj žánrovo pestrých filmov rôznych kvalít.
Pripravovali ste aj prvý slovenský horor Fabriku smrti. Je tento projekt tzv. slasher hororu už definitívne pasé?
Je to už niekoľko rokov uzavreté. Bol to tiež pokus pred trinástimi rokmi. Ambície boli veľké a aj možnosti. Ale zaúradovala veľká finančná kríza a všetko sa zmenilo a muselo stopnúť. Film napokon nevznikol a ani už nevznikne. Medzitým už nejaké podobné slovenské filmy vznikli. Producentovi sa napokon podarilo natočiť aspoň paradokument Prvý slovenský horor aj o tom, prečo vlastne nevznikol.
Chystáte niečo nové na filmovom poli?
Mám už nejaké záväzky v činoherných aj bábkových divadlách na dva a pol sezóny vopred. To sú určite zaujímavé projekty, ktoré sú v tej časovej osi predo mnou. Ale ešte nechcem nič konkretizovať, lebo človek mieni a okolnosti menia. Na tej roli filmu či televízie je ten proces dlhodobejší. Stále niečo vymýšľame, pripravujeme, vyvíjame.
Pred takmer dvoma desaťročiami ste založili aj prvé bábkové divadlo pre dospelých na Slovensku Dezorzovo lútkové divadlo. V začiatkoch to bolo niečo unikátne, ale postupne sa čoraz viac dostávalo aj do povedomia odbornej verejnosti a výsledkom sú už viaceré ocenenia či účasti na divadelných festivaloch...
Máme za sebou množstvo inscenácií, hrali sme v Poľsku, Taliansku, Čechách aj v Nemecku. A samozrejme aj na Slovensku kade tade za tie roky. Prišli aj ocenenia a aj za našu poslednú inscenáciu Dukla údolie smrti sme nominovaní na Cenu akadémie divadelných tvorcov za minulý rok. Je to taký môj filantropický koníček. Keďže som to vyštudoval, tak som chcel popularizovať bábkové divadlo. Predostrieť spoločnosti krásu bábkového umenia, aby si diváci uvedomili, že bábkové divadlo nebolo divadlom pre deti, ale stalo sa divadelným druhom pre deti v našich končinách len v nejakom procese historického a spoločenského vývoja. Zámer bol otvoriť divácke čakry. Bola to taká pionierska cesta, tŕnistá, dlhá a ťažká. Ale dnes je to už niekde úplne inde na začiatku. Je to projekt, ktorý je koníčkom a pre istú skupinu ľudí aj psychoterapiou.
