Na javisko Malej scény Štátneho divadla Košice príde vo štvrtok 14. októbra o 19:00 historicky prvé stand-up predstavenie Naveky amen (Stand-uP StanaP.) Režisér a autor textu Martin Čičvák ho pripravil trochu na mieru Stanislavovi Pitoňákovi, s ktorým sme o novej inscenácii hovorili.
Keď sa povie stand up, vybaví sa ľuďom pohľad do baru, kde za mikrofónom stojí komik a svojimi rečami sa snaží zabaviť hostí. Je to naozaj tak?
Čiastočne je to naozaj tak. Rozdiel je len v tom, že my máme tému vopred danú. A nielen tému. Nie som to ja, Stano Pitoňák, ale je to postava, ktorú napísal Martin Čičvák. Sám hovorí, že pri písaní vychádzal z toho ako vyzerám, ako hovorím, ako sa správam. To ostatné je naozaj stand up. Človek stojí a rozpráva.
V čom je pre herca, zvyknutého na divadlo ako také, žáner stand upu náročný, v čom sú tie najväčšie úskalia?
Jeden zásadný je v tom, že ti nič nepomôže. Jednoducho sa neschováš za nič. Si na javisku a ideš.
Je o tebe známe, že sa na svoje postavy poctivo pripravuješ, spomeniem len tvojho Hitlera v inscenácii Doma u Hitlerovcov. Ako si sa pripravoval na postavu kňaza, ktorý z košickej „okolice“ zablúdi cestou na udelenie posledného pomazania do divadla?
Veľmi jednoducho, keď som po predpremiére operety Vojvodkyňa z Chicaga v júli vytriezvel, začal som sa učiť a učím sa doteraz. A verím, že to do premiér budem vedieť. A ako som sa pripravoval na postavu farára? Každý máme nejakú skúsenosť. Každý to poznáme z detstva, keď sme museli vydržať nejaké tie omše a všetko okolo toho. Ono sa to nalepí a človek ani nevie, čo všetko má v podvedomí a v pamäti.
Dá sa pri tomto žánri počas skúškového obdobia odhaliť, ako a na čo bude reagovať divák? Alebo si nechávaš aj pootvorené dvere na nejaké zmeny pri reprízach?
Určite nebudeme nič zásadné meniť. Martin Čičvák už podobnú vec, možno s inou postavou, robil už v Brne s jednou herečkou. Takže už má skúsenosť s tým, ako ľudia reagujú, koľko vydržia. Máme nejaký časový úsek, koľko by to asi mohlo byť a čakáme na nejaké reakcie. Ale to je asi všetko. Určite nebudeme ani po premiére nič pridávať, nebudeme pritláčať. Len necháme divákovi priestor, aby mu to došlo.
Už titul aj popis predstavenia dávajú tušiť tému, ktorá súvisí s odpustením, so spoveďou a zrejme aj s priznaním si svojich chýba prehreškov. Aký je v tomto smere Stano Pitoňák? Dokáže sa „priznať“, dokáže „odpustiť“?
Určite áno, lebo je to jediná cesta ako sa pohnúť ďalej. A to sa týka aj divadla. Dokázať si priznať chybu a aj sám sebe odpustiť, aký som bol debil, je jediná cesta, ktorou sa dá pohnúť z miesta. Inak ostanem stáť na mieste a môžem sa len tváriť aká som hviezda. A to je tak všetko.
Prvé mesiace novej sezóny sú v divadle poriadne hektické. Premiéra strieda premiéru, medzitým prichádzajú reprízy predstavení, ktoré sa kvôli pandémii v posledných mesiacoch nehrávali? Je to asi aj pre hercov dosť náročné?
Ja som nevypadol z rytmu od marca. Najprv sme urobili tri premiéry, hneď na to som sa začal učiť Navekyamen. Tam som sa nejako zabehol a prakticky od marca som nevypol. Ale určite čudné bolo začať hrať. Nevedel som sa spamätať. Bola to strašná záťaž akejsi zodpovednosti, od ktorej som si odvykol. Zopakovať predstavenie, prísť presne do divadla, kde prídu aj nejakí diváci. To som bol na začiatku trochu v šoku.
