Populárna herečka Dana Košická napriek všetkému, čo sa deje okolo nás, našla počas rok trvajúcej pandémie aj veľa pozitívneho. „Ja sa snažím vo všetkom, čo je okolo mňa hľadať niečo pozitívne, čo ma môže posunúť, čo sa môžem naučiť, čo je pre mňa výzvou a dá mi priestor na nejakú inú realizáciu,“ hovorí herečka činohry Štátneho divadla Košice. Na jeseň uplynie jubilejných 25 rokov od jej príchodu do košického divadla, v ktorom stvárnila šesť desiatok postáv, mnohokrát ocenených Prémiami či Cenami literárneho fondu. Za postavu Medeia v rovnomennej Euripidovej tragédii bola v roku 2009, nominovaná na cenu DOSKY za najlepší ženský herecký výkon.
Divadlá viac či menej už vyše roka nefungujú v riadnom režime. Ako herec prežíva chvíle, keď nemá pravidelne večerné predstavenie, skúšky prebiehajú v obmedzenom režime alebo vôbec, nedá sa pravidelne stretávať s kolegami ani s divákmi?
Nemôžeme hrať, nemôžeme sa stretávať, nerobíme to, čo nás baví a čo nám napĺňalo život. Nie je to jednoduché, ale naučila som sa prijímať veci v živote také, aké sú. Mala som to šťastie, že som si počas tohto tu aj zahrala, lebo som v národnom divadle skúšala Jej pastorkyňu. Bola som v procese. Predstavenia ale neboli. Myslím si, že každému hercovi, každému človeku, ktorý je tvorivý, tá tvorivosť chýba. Nedá sa to nahradiť ničím, ani online predstaveniami, ani streamovaním, ani nahrávaním videí. Jednoducho to nenahradí ten priamy kontakt s divákom. Takže mne to veľmi chýba.
Na druhej strane doba priniesla aj možnosť stráviť viac času doma, venovať sa záľubám a koníčkom. Čo najviac teraz vypĺňa čas Dany Košickej? Objavil ste nejaké nové záľuby?
Ja som už aj pred touto situáciou mala neskutočne veľa záľub. V živote som sa nenudila, nepoznám to slovo. Keďže sa venujem joge, chi-kungu a rozvoju svojho tela, tak som na to mala trochu väčší priestor, ale nebolo to nič nové. Nejako som si to do svojho života priniesla už predtým.
Posledný rok zmenil život každému z nás. Priniesol Vám aj niečo pozitívne, okrem toho negatívneho, ktoré sa na nás sype z diania okolo?
Narodil sa mi vnuk v januári 2020. A pozitívne? Ja sa vždy snažím nájsť v tom, čo mi dáva život, to pozitívne, aj keď sa to možno zdá na prvý pohľad negatívne alebo sa nám to tak podsúva. Našla som veľa pozitívnych vecí v ľuďoch, v svojej rodine, v prostredí okolo seba. Nie som v tom sama. Stretávam sa s takýmito reakciami veľmi často, veľa ľudí sa zastavilo, začali sa viac venovať svojej rodine, vzťahom, deťom, sami sebe. Myslím si, že veľa ľuďom to prinieslo aj niečo pozitívne.
Prichádzajú Veľkonočné sviatky, ktoré už budú druhý rok po sebe úplne iné, než na aké sme boli zvyknutí. Dodržiavate nejaké tradície a ako budete prežívať sviatky v tomto roku?
Nedodržiavam žiadne tradície a je to pre mňa svojim spôsobom štandardná situácia. Každý rok je pre mňa vždy iný. Nikdy to nie je rovnaké. Vždy sa prispôsobím aktuálnej situácii, aktuálnemu počasiu, pretože je jar a Veľká noc je sviatkami jari. Aká je jar, také je moje prežívanie týchto sviatkov. Buď idem von, alebo som u mamy v Tatrách, alebo idem niekam do prírody. Keďže nemám nejaké tradície, som rada, že som počas týchto sviatkov flexibilná.
Nielen sviatky sú dôvodom na stretnutia s priateľmi a blízkymi, ktoré v tejto situácii nie sú absolútne možné a sú asi tým, čo nám najviac chýba. Môžu nám to nahradiť sociálne siete a mobily?
Určite nie. Ja som dokonca už prestala sledovať aj facebook, lebo mám pocit, že tam ľudia žijú nejaký virtuálny život a podsúvajú mi nejakú predstavu o svojom živote. Nechcem to zovšeobecňovať. Prestala som to vnímať, lebo to nie je naozajstný život a nechcem, aby ho to nahradilo. Neviem, ako to majú iní ľudia. Ja sa teším, keď sa môžem s niekým stretnúť osobne a ono sa to dá aj teraz, hoci máme na tvárach rúška. Ale na druhej strane som vďačná mobilom za to, že môžem byť v kontakte s dcérou, ktorá žije v Bratislave. Ale to by bolo tak aj mimo tejto situácie, lebo sa nedá každú chvíľu cestovať do Bratislavy. Verím, že nám sociálne siete nenahradia normálne stretnutia.
V populárnom seriáli Sestričky ste hrali vrchnú sestru Helenu. Nahliadli ste hlbšie do zdravotníckeho prostredia, ktoré je už rok najťažšie skúšanou prvou líniou boja s koronavírusom. Dá sa pri pohľade zvonku predstaviť si, čo prežívajú vaše „kolegyne“ v posledných mesiacoch?
Keďže moja sestra je zdravotná sestra, zhodou okolností práve na infekčnom oddelení, mám všetko priamo z prvej ruky. Veľká úcta, veľký rešpekt pred týmito ľuďmi, ktorí sú to všetko ochotní podstupovať. Celý deň v skafandroch, s nasadením maximálnej energie a heroickými výkonmi. To, že som hrala respektíve hrám v spomínanom seriáli, lebo ďalej točíme, mi dalo možnosť nahliadnuť do tohto prostredia a už vtedy som získala veľký rešpekt voči zdravotníkom. Nie je to pre nich práca, je to pre nich poslanie. Robia to len preto, že to tak cítia a inak sa to ani robiť nedá. Sú to ľudia, ktorí žijú svoje poslanie a ja mám voči ľuďom, pre ktorých je práca poslaním, obrovský rešpekt.
Viackrát ste v rozhovoroch spomenuli, že Vašou veľkou záľubou je psychológia, ktorú by ste možno aj študovali, ak by ste sa nestali herečkou. Pomáha Vám to zvládať ťažké životné situácie a čo by ste ako psychologička poradili ľuďom v dnešnej zvláštnej dobe, ktorú nie je jednoduché zvládnuť?
Hlavne by som sa zbavila takej tej mantry alebo programu, že je ťažká doba. Doba je taká aká je, a keď ju nazveme ťažkou, ťažká aj bude. Ja som sa to naučila možno aj cez tú psychológiu a aj cez to, že sa venujem nejakým orientálnym učeniam. Neexistujú žiadne rady ani overené postupy. Každý má tie svoje strachy, svoje postupy a svoju cestu, ktorá je jedinečná. Tá sa nedá zovšeobecniť ani sa na ňu nedá pripraviť návod s bodmi jedna až desať. Každý to musí hľadať v sebe a hľadať v tom, čo je okolo neho, niečo pozitívne. A v tejto dobe obzvlášť. Ak sa zameriate na to, čo je negatívne, tak to negatívne bude a bude to na vás vplývať. Ak na to nemáte dosah, tak to nezmeníte a bude vás to len ubíjať a utláčať. Ja sa snažím vo všetkom, čo je okolo mňa hľadať niečo pozitívne, čo ma môže posunúť, čo sa môžem naučiť, čo je pre mňa výzvou a dá mi priestor na nejakú inú realizáciu. To je možno moja rada.
Ste rodáčkou spod Tatier a aj to je podľa Vašich slov príčinou viac ako pozitívneho vzťahu k športu aj k prírode. Objavili ste v posledných mesiacoch nejaké nové prírodné zákutia alebo aj nové možnosti športového vyžitia?
Prírodné zákutia veľmi nie. Práve naopak. Tým, že sa pohybujeme len vo svojom okruhu, tak práve v tom svojom okolí objavila krásne miesta. To, čo som možno predtým nevidela. Stále niekam cestujeme za niečím novým a nepoznáme to, čo je okolo nás. A možno práve teraz je ten priestor spoznať naše okolie dôkladnejšie, hľadať tam nejaké zaujímavosti, možno aj pri zmene ročných období. Dostala som sa k takej múdrosti Indiánov, ktorí nikdy neopustia svoju dedinu. Tí hovoria, že keď idú do lesa, nikdy to nie je ten istý les. Hovoria, že každý deň je ten les iný. Takže aj ja som zistila, že každý deň je to moje okolie iné. Aj tá moja záhrada, aj cesta do obchodu. Objavila som krásy svojho okolia.
Ja som už zo športov vyskúšala všetko. Vrátila som sa k tej najbežnejšej činnosti, ktorou je chôdza. Nedalo sa bicyklovať, lyžovať, a zrazu som zistila, že chôdza, ktorá je najprirodzenejším pohybom človeka, je pre mňa tým najlepším športovým vyžitím.
Dcéra Mirka nezaprela gény a tiež si vybrala divadlo. Už aj u nás v Košiciach robila dramaturgiu predstavenia Maškaráda. Ako ste vnímali jej rozhodnutie? Sú medzi Vami časté diskusie o divadle či herectve? Je Vašou prvou „kritičkou“?
Nebola som nadšená z toho, že chce ísť k divadlu, ale ja mám názor, že aj ľudia v mojom najbližšom okolí majú právo rozhodnúť sa ako chcú. Samozrejme som svoju nespokojnosť vyjadrila, ale chápala som to ako logické vyústenie toho, že je dcérou herečky a režiséra. O divadle diskutujeme a ja ju vnímam ako svojho jediného a najlepšieho kritika, ktorému absolútne dôverujem, lebo má dar vidieť veci. A dokonale ma pozná. Nesúdi ma, ale presne vie, kedy som išla falošne, kedy to nebolo presné, kedy som sa zacyklila v nejakých stereotypoch. Tým, že máme absolútnu dôveru, tak mi to povie bez toho, aby ma urazila. Som rada, že ju mám ako svoju najlepšiu kritičku. O divadle sa bavíme akosi prirodzene, lebo ona v divadle vyrastala, divadlo je naša súčasť a naša spoločná téma.
Pred rokom z Vás urobila starú mamu (to stará samozrejme v úvodzovkách). Ako sa cíti Dana Košická v úlohe babičky? Asi nie je jednoduché vychutnať si to naplno, nielen kvôli tomu, že Mirka žije v Bratislave, ale aj kvôli obmedzeniam, ktorými nás spútal koronavírus?
Veľmi si uvedomujem, že si nemôžem naplno užiť to malé dieťa, čo je asi to najkrajšie, čo sa nám mohlo momentálne prihodiť. Je mi ľúto, že sú kontakty obmedzené, aj keď sme samozrejme na skypoch a messengeroch. Ale to nenahradí priamy kontakt. Keď bolo trochu voľnejšie a stretli sme sa, zrazu som cítila ten deficit ľudského kontaktu, ktorý sa nedá ničím nahradiť. A už vôbec nie u takéhoto malého dieťaťa. Ja som veľmi šťastná, nadšená. To, že sa nemôžem stretávať s týmto malým človiečikom, ktorý je neskutočne krásnym božím darom, je pre mňa najväčší hendikep tohto obdobia.
Vráťme sa k divadlu. Za posledný rok tých živých predstavení veľa nebolo, a zrejme to ešte chvíľu tak aj zostane. Nebude ťažké po dlhej prestávke naskočiť späť do klasického kolotoča herca v kamennom divadle? Udržiavate sa v hereckej kondícii trebárs opakovaním textov či iným spôsobom?
Počas tohto obdobia som stále niečo skúšala, stále sa k niečomu vracala a mala aj zopár predstavení. Úplne to našťastie nezastalo. Ešte som v takejto situácii nebola, takže neviem či bude návrat problém alebo nie. Ale verím sama sebe a celému divadelnému svetu, že nie. Všetko to naskočí, všetko to niekde v nás je a stále sa k tomu vraciame. Texty mám stále pri sebe, pracujem s nimi. Myslím si, že problém to nebude. Práve naopak. Bude to možno iné, nové, niečím obohatené, v nás bude niečo iné.
Neobávate sa, že ľudia si odvyknú chodiť do divadla a budú ho aj ďalej vyhľadávať len v online priestore?
Nie určite nie. Online priestor je len dočasné médium, ktoré sa snaží nahradiť divadlo. Ale ten priamy kontakt sa nedá nahradiť. To divadlo jednoducho funguje na tom, že existuje nejaký prenos energie a ten na vás z obrazovky jednoducho nejde. To nie je film, ktorý má trochu inú štruktúru. Divadlo funguje na interakcii, divák sa akoby energeticky podieľa na tom predstavení a nie je len nejakým pasívnym prijímateľom. A práve o to ide. A z tých sporadických predstavení v čase uvoľnených opatrení, ktoré sme odohrali za posledný rok, viem, že diváci boli doslova „nadržaní“ na to, že chcú byť v tom divadle, že ho chcú pocítiť. Samozrejme, že ľudské strachy sú rôzne a môže chvíľočku pretrvávať pocit strachu. Verím, že to všetko odznie. Divadlo prežilo tisícročia a nemá dôvod, aby ho nejaká korona zastavila. Určite nie.
Čo by ste zaželali svojim fanúšikom, ale aj všetkým ľuďom, nielen k blížiacim sa Veľkonočným sviatkom?
Prajem im veľa lásky, veľa pokoja, harmónie. Aby sa nevenovali strachom, obavám, aj keď to je náročné. Každá doba niečo prináša a musíme v nej hľadať to krásne, pekné. A keďže Veľkonočné sviatky sú sviatkami jari, nového zrodu, nového začiatku, tak nech sú pre každého novým zrodom, novým začiatkom, novou jarou.
