V Historickej budove Štátneho divadla Košice sa vo štvrtok 28. novembra 2019 posledný raz zavrela opona a zaznel posledný potlesk pre dlhoročného sólistu a bývalého umeleckého šéfa opery Stanislava Martiša. Do večnosti odišiel vo veku 87 rokov. V hľadisku sa s nezabudnuteľným tenorom a človekom lúčili príbuzní, priatelia, známi, na javisku a v orchestrálnej jame kolegovia z opery.
„Je to krutá pravda, že sa stretávame na našich milovaných doskách v tej najsmutnejšej chvíli. O to ťažšie sa to zvláda, ak z pomedzi nás odchádza osobnosť, autorita, človek s veľkým Č. Áno, opona sa symbolicky zatvorila, väčšinou všetci ostávame za ňou a počujeme utíchajúci potlesk. Za oponou sa nás rokmi premelú stovky, ba priam tisíce, ale len niektorí získajú právo ostať navždy aj pred ňou a vychutnávať si potlesk, ktorý nikdy nekončí. Jedinečné osobnosti, ktoré celý svoj život slúžili divadlu, jeho menu, ktorí s pokorou každý svoj úspech podriaďovali úspechu svojho divadla, ktorí celú svoju prácu venovali jedinému – svojmu divadlu. Usmievaj sa na nás, prosím, aj, drž nám palce, ako si len ty vedel pri každom predstavení, nie preto, aby sme zvládli svoje úlohy, ale preto, aby aj po nás ostala veta, ktorá sa aj po rokoch hovorí o tebe – „Viete, vtedy, keď bol Stano...“ prihovoril sa za divadlo smútočnému zhromaždeniu generálny riaditeľ Igor Dohovič.
Áriami sa so svojim kolegom rozlúčili sólisti Michaela Várady a Jaroslav Dvorský. Za operu sa zo zosnulým lúčil jej súčasný riaditeľ Karol Kevický: „Patrím ku generácií, ktorá úspešnú opernú kariéru Stanislava Martiša ako sólistu už nezažila. Mnohí kolegovia a pamätníci však s nostalgiou a úctou spomínajú na jeho hviezdne obdobie, na jeho nezameniteľnú farbu hlasu lyrického tenora, či na jeho nezabudnuteľné umelecké výkony na predstaveniach v 60. a 70. rokoch.“ Priblížil aj bohatú kariéru nezabudnuteľného lyrického tenora.
Rodák z Bratislavy, popri štúdiu na tamojšom gymnáziu navštevoval hodiny spevu súkromne u profesorov Moyzesa a Strelca a neskôr mu učarovali hodiny spevu u Stanislava Mjartana. Od roku 1958 do roku 1985 bol sólistom košickej opery a počas tohto obdobia stvárnil na javisku desiatky operných, ale i operetných a muzikálových rolí. K Martišovým vrcholným umeleckým výkonom patril nesporne Alfréd Germont z roku 1958. Tu sa začalo jeho obdobie mimoriadnych úspechov pod umeleckým vedením významných osobností opery, predovšetkým dirigentov Jozefa Vincourka, Radovana Fest-Spišiaka, Ladislava Holoubka a Borisa Velata. Už na začiatku svojej kariéry mal šťastie pracovať s režisérmi Kornelom Hájkom, Branislavom Kriškom alebo Oskarom Linhartom. Pamätné zostali Martišove kreácie Janáčkovej postavy Števu Buryju s temperamentom mladého chasníka, alebo postava komického Vaška v Smetanovej Predanej neveste, či v ďalšej českej opere Búrka Zdeňka Fibicha. Z ďalších postáv spomeniem aspoň Vojvodu z Rigoletta, Grófa Almavivu z Bariera zo Sevilly, Belmonteho z Únosu zo Serailu, ale i Dona Ottavia, Ismaela a mnohé ďalšie. Z operiet spomeňme aspoň Veselú vdovu, Poľskú krv, Netopiera, Modrú ružu, Paganiniho, Cigánskeho baróna či muzikál My fair lady. Neobišli ho ani menej hrávane tituly či menšie postavy, ako Joaquino z Beethovenovho Fidelia, Trin v Pucciniho Dievčati zo Západu, ale i Abdallo z Nabucca, Goro z Madame Butterfly a Remendado z Carmen. V rokoch 1978 - 1984 Stanislav Martiš zastával post umeleckého šéfa opery, kedy sa v Košiciach striedali osobnosti pred i za oponou. Poznal riaditeľa Andreja Chmelku, spieval s Ruženou Kustrovou, Gitou Abrahámovou, Annou Polákovou, Máriou Adamcovou, Elenou Gmucovou, Luciou Ganzovou, Danou Suryovou, krátko aj s Ladislavom Kuckom, Ladislavom Pačajom, Ladislavom Neshybom, Gejzom Spišákom, Oswaldom Bugelom ako i s ďalšími, dnes už historicky cennými, menami v dejinách košickej opery.
„Ja som mal ešte to šťastie, že som ako mladý začínajúci dirigent Stanislava Martiša zažil na poste inšpicienta a pravidelne sme sa stretávali na skúškach a predstaveniach. Napriek tomu, že to nebolo dlhé obdobie, pamätám si naše príležitostné rozhovory, pri ktorých mi rozprával svoje zážitky z javiska, odhaľoval mi tajomstvá a zákonitosti fungovania opery, ale ako starší a skúsenejší kolega nikdy neváhal nezištne sa podeliť o cenné rady a pripomienky. Bol vždy dobre naladený a naše stretnutia boli veľmi podnetné a zároveň srdečné a priateľské. Bolo z neho cítiť, že divadlo nadovšetko miluje a aj napriek tomu, že už aktívne nespieval, život bez opery by si nedokázal predstaviť. Aj po odchode do dôchodku sa do svojho divadla vždy pravidelne vracal a v posledných rokoch, pokiaľ mu to zdravotný stav dovolil, sme sa opäť stretávali na nových premiérach, na ktorých nikdy nezabudol prísť do zákulisia pozdraviť svojich bývalých kolegov a mladým popriať úspechy a šťastie. Stanislav Martiš nebol len skvelý umelec, ale v prvom rade bol úžasný a dobroprajný človek s veľkým srdcom. Tak si ho budeme pamätať, a tak zostane navždy v našich mysliach a srdciach. Veríme, že nám bude zhora aj naďalej držať palce a dovolím si povedať, že pre mnohých z nás zostane veľkým vzorom,“ ukončil svoj rozlúčkový príhovor Karol Kevický.
Divadlom sa poslednýkrát niesol hlas Stanislava Martiša v nahrávke Piesne o láske a samote. Zavrela sa opona, zaznel posledný potlesk. „Odpočívaj v pokoji, Stanko.“
