„...náš malý Mozart zo Champs-Élysées““ (Gioacchino Rossini)

JACQUES OFFENBACH (1819 – 1880)

Francúzsky skladateľ, dirigent a violončelista nemeckého pôvodu; zakladateľ a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov operetného žánru. Narodil sa v Kolíne nad Rýnom ako Jacob Eberst, druhý syn a siedme z desiatich detí Isaaca Juda Ebersta, židovského kantora, kníhkupca a učiteľa hudby, ktorý si (na základe napoleonských nariadení z roku 1808) musel zmeniť priezvisko podľa miesta svojho narodenia – Offenbachu nad Mohanom (apropo, sám Jacques sa vo Francúzsku neskôr žartom podpisoval „O. de Cologne“, „Kolínska voda“...).

Hudbe sa Jacob začína venovať už v ranom detstve. Hre na husliach ho učí otec, čoskoro ho však začína oveľa viac priťahovať violončelo, hru na ktorom študuje u koncertného majstra kolínskeho divadla, Bernharda Breuera. Okolo svojich desiatich rokov už zakladá s bratom Júliusom a sestrou Isabelou súrodenecké trio (klavír, husle, violončelo), s ktorým verejne účinkuje v kolínskych kaviarňach a reštauráciách. Ale zaujíma ho aj kompozícia, ktorej základy dostáva takisto od otca, a ako štrnásťročný publikuje svoju prvú skladbu, Divertimento na švajčiarske ľudové témy. Chlapcova nástrojová virtuozita je ale v tom čase už na tak vysokej úrovni, že je v roku 1833 prijatý na konzervatórium v Paríži, dokonca na základe výnimky, udelenej samotným riaditeľom Cherubinim, ktorý kvôli mladému veku a zahraničnému pôvodu iba nedávno odmietol napríklad Franza Liszta! Mladému Offenbachovi však akademické prostredie príliš nevyhovuje, a po roku školu opúšťa. Živí sa ako hráč v orchestri Opéry-Comique, kde sa oboznamuje s dielami Adama, Aubera, Hérolda či Fromentala Halévyho, u ktorého berie i hodiny kompozície. Do povedomia verejnosti sa pritom dostáva aj ako stále úspešnejší virtuóz a skladateľ. Vystupuje v prestížnych parížskych salónoch a koncertných sieňach, jeho valčíky a ďalšie tance znejú stále častejšie na plesoch či iných spoločenských podujatiach. Úspešné sú tiež Offenbachove veselé až satirické piesne, drobné hudobné žarty a paródie, ako aj koncertné kusy pre violončelo a klavír, ktoré autor uvádza na recitáloch v Paríži i zahraničí (v roku 1844 koncertuje dokonca pred kráľovskou rodinou vo Windsore), v spoločnosti takých hráčskych partnerov, ako napríklad Friedrich von Flotow, César Franck, Franz Liszt, Anton Rubinstein, Joseph Joachim či Felix Mendelssohn Bartholdy (sám Offenbach je v tom čase dokonca prezývaný „Lisztom violončela“!). Okrem hrania a komponovania sa venuje tiež učeniu, ba pre svojich žiakov píše dokonca niekoľkozväzkový didaktický materiál, ktorý svojim rozsahom, prepracovanosťou i kompozičnou hodnotou nemá vo violončelovej literatúre obdobu. A darí sa mu napokon aj v živote osobnom: za manželku si berie krásnu dcéru španielskeho generála, Herminu d´Aclain, kvôli ktorej konvertuje na katolicizmus, a z ich harmonického vzťahu príde časom na svet päť detí.

Pomerne zaujímavé – vzhľadom na Offenbachovo renomé spoločenské i skladateľské – každopádne je, že v oblasti milovanej hudobnej komédie sa mu roky nedarí, napriek jeho nevyčerpateľnej melodickej invencii a veľkému zmyslu pre humor. Ba i napriek tomu, že ako autor vaudevillu Pascal a Chambord debutuje v Palais Royal už ako dvadsaťročný a v roku 1850 sa dokonca stáva kapelníkom slávnej Comédie-Française. O jeho uletené frašky (no ani diela serióznejšie) nemá záujem žiadne väčšie divadlo, a on sám dlho túži po vlastnej scéne, na ktorej by ich mohol uvádzať. Zlomovým sa pre neho stáva až rok 1855, keď sa v Paríži koná grandiózna Svetová výstava s množstvom zahraničných návštevníkov a Offenbachovi sa podarí – po akomsi kúzelníkovi (!) – prenajať v blízkosti Veľtržného paláca drevené divadielko s kapacitou asi 50 miest. Narýchlo zostaví celovečerný program z krátkych, hudbou sprevádzaných komických výstupov, ktorým vrcholom je „pravdivý a nefalšovaný“ skeč z parížskych ulíc: Dvaja slepci. A začne ním písať históriu. Pretože, ako uvádza jeden zo skladateľových životopiscov: „Nadšení diváci sa smiali až k slzám tomu malému zázraku, umocnenému výstižnou a páčivou hudbou. No asi nikto vtedy nepostrehol, že sa v tom malom ľudovom divadielku zrodilo niečo nové, čomu sa už onedlho začne vravieť opereta...“ Večer 5. júla 1855 je tak počiatkom činnosti Offenbachových tzv. „Bouffes-Parisiens“ („Parížskych zábaviek“), ktorých popularita do pár mesiacov ovládne celý Paríž, a ich produkcia do pár rokov celý západný svet – v máji 1857 hosťujú napríklad Bouffes-Parisiens v londýnskom St. James Theatre, na rad prichádzajú čoskoro Berlín, Viedeň, Bad Ems, a podobne.

Po skončení Svetovej výstavy sú už „offenbachiády“ nútené sťahovať sa do väčších priestorov, tzv. Salle Choiseul v blízkosti Rue Monsigny. Pre túto (roky „trvalú“) scénu píše skladateľ závratným tempom jednu komédiu za druhou. Jeho libretisti si robia žarty zo všetkého a všetkých, karikujú nešváry dobovej spoločnosti resp. pomery v „druhom“ cisárstve Napoleona III., pričom skladateľ ich texty plné vtipných narážok a slovných hračiek obohacuje o množstvo fórov hudobných, parodujúc najmä sentiment a pátos francúzskej „veľkej“ a „lyrickej“ opery (z desiatok titulov spomeňme pre ilustráciu aspoň „hudobnú číniadu“ Ba – ta – clan, „buffonériu“ Tromb – al – ca – zar, paródiu na stredoveké legendy Croquefer, opéru comique Svadba pri lampách či bláznivú jednoaktovku Večerný vietor alebo Strašná hostina, odohrávajúcu sa medzi ľudožrútmi...). Offenbachova podnikateľská koncesia sa však po celý čas vzťahuje len na uvádzanie malých, jednoaktových pantomím a hudobných komédií, s maximálne tromi účinkujúcimi. K svojmu dosiaľ vrcholnému výkonu sa preto skladateľ vypne až v roku 1858, keď sú mu tieto obmedzujúce nariadenia „odpustené“ a on môže pracovať s väčšími formami i väčším tímom umelcov. Výsledkom je vzápätí slávny Orfeus v podsvetí, paródia na antický námet, a zároveň mimoriadne ostrá, priam až škandalózna kritika francúzskej „high society“. (Mimochodom, značné pobúrenie Offenbach onedlho vyvolá trebárs aj u Richarda Wagnera, za skeč, v ktorom nemecký skladateľ predvádza v nebi Gluckovi, Mozartovi či Weberovi svoju „hudbu budúcnosti“, za čo je klasikmi inzultovaný a z neba vyhodený!). Každopádne, porovnateľne veľký úspech (ale i kontroverzné prijatie) ako Orfeus prinášajú Offenbachovi v nasledujúcich rokoch aj ďalšie celovečerné diela – Geneviéve de Brabant, Krásna Helena, Modrofúz, Parížsky život, Perikola či Princezná z Trebizondu. Napriek tomu, že seriózna hudobná kritika hľadí na Jacquesovu hudbu „cez prsty“, jeho invencia vyvoláva u mnohých skladateľských kolegov nadšenie, a na drsnú, no originálnu paródiu vlastných hriechov či slabostí si rýchlo zvykne celá spoločnosť, ba dokonca žiadnu z Offenbachových noviniek nemôže (a nechce) vynechať nik, kto v nej niečo znamená... V roku 1860 získava Jacques Offenbach francúzske občianstvo, neskôr tiež Rád Čestnej légie. V roku 1862 sa napokon vzdáva funkcie riaditeľa Bouffes-Parisiens. O jeho diela sa už totiž bijú všetky divadlá, a jemu život bez záväzkov umožňuje viac cestovať; predovšetkým do Viedne, kde sa teší takisto mimoriadnej popularite. V metropole Rakúska sa stretáva so svojim najväčším (budúcim) konkurentom, Johannom Straussom mladším, a v tunajšej Dvornej opere má v roku 1864 premiéru jeho „opéra lyrique“ Rýnske víly. Offenbachove diela získavajú však nadšené prijatie aj v anglicky hovoriacom svete, ba pod jeho vplyvom rozbieha časom mimoriadne úspešnú dráhu i slávna autorská dvojica – William Gilbert a Arthur Sullivan.

Obdobie konjunktúry v skladateľovom živote končí, žiaľ, vypuknutím francúzsko-pruskej vojny (1870), počas ktorej sa verejnosť od Offenbacha odvracia. Pre Francúzov je totiž zrazu Nemec, pre Nemcov Francúz. Je dokonca označený za „Bismarckovho špióna“ a obvinený z toho, že svojou hudbou podvracal morálku v krajine, ktorá ho prichýlila! Kopia sa mu aj problémy finančné, ktoré čiastočne zachráni veľkým a úspešným turné do Spojených štátov (1876). Z prác, písaných v 70. rokoch, majú však väčší ohlas už len Cesta na Mesiac (voľne podľa J. Verna), Madame Favart a Dcéra plukovného bubeníka. Žiaľ, dielo najambicióznejšie a umelecky najhodnotnejšie, ktorým túži ešte sebe i svetu dokázať, že nie je len autorom hudby „populárnej“ a „zábavnej“, už Offenbach dokončiť nestíha. Boj s časom s podlomeným zdravím (dna, ochorenie srdca) prehráva len 61-ročný, ráno 5. októbra 1880, s roztvorenou skicou Hoffmannových poviedok na pracovnom stole... Pochovaný je na Cimetière de Montmartre v Paríži.