KRITIKA
Foto: Joseph Marčinsky.
(nmz) – Premiéru opery Giacoma Pucciniho "Tosca" v Štátnom divadle Košice, odloženú z februára na 10. Mája kvôli pandémii, zastihla realita za hranicou s Ukrajinou, vzdialenou len 100 kilometrov. Pôvodne obsadený basbarytonista Mihály Podkopájev bol povolaný na vojenskú službu na Ukrajinu a nemohol vycestovať na Slovensko. "Po viac ako dvoch mesiacoch," hovorí riaditeľ opery Roland Khern Tóth, " je dôležité napriek katastrofám normálne fungovať, a tým dávať ľuďom silu." Atmosféra v meste s druhým najväčším divadlom a najväčšou pamiatkovou zónou na Slovensku pôsobí pokojne. V starom meste a na jeho okrajoch nie je vidieť štátne vlajky odporcov vojny.
Veľké neobarokové divadlo sa nachádza v centre starého mesta Košíc. Vstupujúcim tu pridŕžajú lietacie dvere. Odovzdávanie kytíc ruží na pódiu počas dlhého záverečného potlesku má formát. Napriek veľkému počtu divákov v bežnom oblečení robí atmosféra divadla z návštevy niečo výnimočné. V súčasnosti sú na programe opery Kálmánova "Vojvodkyňa z Chicaga" v jeho vlastnej úprave a Donizettiho "Roberto Devereux". S titulmi ako Werther a trojhodinovým baletným večerom o Rudolfovi Nurejevovi sa košické divadlo usiluje o nadregionálnu pozornosť. Najbližšie významné divadelné mestá, Budapešť a Bratislava, sú vzdialené 260 resp. 400 km, takže nie je ľahké vydať sa na cestu "len" za kultúrnym večerom. Práve preto sú inscenácie ako "Tosca" dôležité, aby si divadlo udržalo zvedavosť a náklonnosť miestneho publika.
Tzv. Regietheater- režijné divadlo - je na Slovensku zriedkavé alebo dokonca neexistuje. Preto si v takmer plnej veľkolepej sále s 550 miestami všimnete aj najmenšie odchýlky od predchádzajúcej produkcie. Druhé najväčšie slovenské divadlo, ktoré má aj sálu pre činohru, oslavuje 75. Výročie svojej existencie ako štátne divadlo. Inštitúcia by sa však čoskoro rada opäť premenovala na "Národné divadlo", čím sa chce dištancovať od názvu Štátne divadlo, ktorý bol zavedený za socializmu v roku 1947.
Špeciálne pre novú inscenáciu Toscy divadlo zakúpilo obraz medzinárodne uznávanej umelkyne Lucie Tallovej, ktorý je možné vidieť v plnej kráse len na konci Pucciniho krvavej opery na motívy drámy Victoriena Sardoua. Dovtedy súčasti obrazu prekryté čiernymi závesmi. Čierno biele oblúkové línie vo všetkých odtieňoch novembrovej šedi tvoria ostrý a preto účinný kontrast k hľadisku v červenej a zlatej farbe s prudko stúpajúcim parketom, ktoré ani pri minimálnom osvetlení javiska nikdy nie je celkom tmavé. Potom, ako odhalia jej vraždu rímskeho policajného náčelníka Scarpiu v sebeobrane a po zastrelení jej milenca Cavaaradossiho speváčka Floria Tosca neskočí z Anjelského hradu, ale zostane stáť na rampe. Vojaci okolo nej ustrnú. Tosca, či skôr línie jej šiat, splývajú s Tallovej maľbou v pozadí.
Pucciniho zvyčajne strhujúce osudové akordy znejú mierne a takmer žalostne. Bolestné tony sú aj predtým skôr zriedkavé. Divadelný orchester má veľmi prepracovaný pucciniovský štýl. Jemný, spevavý a zároveň transparentný. Skúsený dirigent Peter Valentovič chce brachiálne dielo vymaniť z veristického kúta. To sa hodí najmä pre dlhú scénu divy Florie Toscy, ktorú Scarpia vydiera a takmer znásilní. Hosťujúca sopranistka Karine Babajanyan a barytonista Marián Lukáč rozohrávajú komornú hru, v ktorej cítiť aj príťažlivosť a takmer niečo ako nevhodné sympatie medzi oboma aktérmi. Žiadna expresivita olympijských rozmerov, skôr diplomatické stretnutie na najvyššej úrovni s krásnymi a dobre znejúcimi hlasmi. Všetky deklamačné pasáže z nej úzreteľne. V obvykle skôr svižne a rázne hranej Tosce nebýva počuť to, prečo sa Puccini označoval za skladateľa drobných vecí. Tu je scéna tak jemne rozvinutá, že slávna aria Toscy "Vissid'arte" sa stave nárekom vystupujúcim z drámy. Karine Babajanyan, ktorá naposledy spievala Toscu na veľkých berlínskych scénach, vo Viedenskej štátnej opere, v Lipskej opere a v Paríži, si túto komornú hru užíva v dokonale prevedenom stvárnení. Predstavenie obsahuje jemne odstupňované nuansy, pretože režisér Anton Korenči nedovolí, aby bolo každé gesto prehnané. Boris Hanečka obliekol Toscu do sošných textilných foriem s impozantnými krídlovými rukávmi. Výsledkom je lyrickejšie vyznenie s niekoľkými, o to účinnejšími hudobnými silovými poliami. Michal Lehotský je skôr silný než nežný Cavaradossi s pevnými, istými tónmi. Michal Onufer (Angelotti), László Havasi (Sciarrone), Maksym Kutsenko (Spoletta) a Jana Hrubovčáková (pastier) dokazujú, že košická opera má solídny a všestranný súbor. Zbor zvládol svoje jediné vystúpenie Te Deum strhujúco.
