Divadelníctvo v Košiciach má viac ako šesťstoročnú tradíciu. Od drevených búd či kočovných divadelných spoločností sa mesto v roku 1788 dočkalo aj kamennej budovy. Košické divadlo vzniklo na mieste niekdajšej stredovekej radnice. Hrávalo sa po nemecky, od roku 1816 aj po maďarsky. Sála mala kapacitu 500 divákov. V roku 1894 budovu z bezpečnostných dôvodov uzavreli.
Nové divadlo postavili na pôvodnom mieste v rokoch 1897-1899 podľa projektov Adolfa Langa a Antala Steinhardta. Budova je architektonickým klenotom, ktorý obdivujú dodnes odborníci z celej Európy. Veľkolepé otvorenie nového kultúrneho stánku pripravili Košičania na 28. septembra 1899. Divadlo však slúžilo iba maďarským divadelným spoločnostiam. Slovenskí či skôr českí herci sa doň dostali až po roku 1920. V tomto roku sa v Bratislave z českej činohernej a spevohernej spoločnosti Bedřicha Jeřábka vytvorilo Slovenské národné divadlo (SND). Keďže divadelnú budovu mal v Bratislave prenajatú maďarský súbor, SND začalo hrávať v Košiciach. V nasledujúcich mesiacoch chodilo pravidelne na niekoľko týždňov (hlavne v letných mesiacoch) hosťovať do metropoly východu.
Košické kultúrne kruhy ale neboli spokojné s týmito krátkymi zájazdovými pobytmi. Žiadali, aby SND malo dva samostatné súbory, v Bratislave a Košiciach. V prvých rokoch fungovania našej prvej scény to však pre zlé personálne a finančné podmienky nebolo možné. Až v roku 1924 sa podľa bratislavského vzoru vytvorilo aj v Košiciach Východoslovenské národné divadlo (VND) na družstevnej báze.
Prvou premiérou novej divadelnej scény bola 13. septembra 1924 hra od Jána Chalupku Kocúrkovo (v úprave J. Hanku). Hlavnú postavu čižmára Tesnošila si zahral Jan Škoda (v rokoch 1924-1926 bol režisérom i hercom v činohre VND). Družstvo VND vymenovalo za riaditeľa nového divadla českého režiséra Josefa Hurta. Vybudoval činohru a operetu. Hurt po dvoch rokoch pre neriešiteľné finančné problémy odstúpil (v roku 1945 ho nacisti pre ukrývanie partizánov popravili). Vo vedení divadla sa vystriedalo niekoľko ďalších českých osobností: Oto Alferi – zmluvu na vedenie divadla podpísal na tri roky, pre finančné ťažkosti sa v roku 1928 funkcie vzdal. Nasledoval Otakar Novák, jeho problémy s financiami a nedostatkom obecenstva dohnali k samovražde.
Ďalšími riaditeľmi boli otec Karol Želenský a jeho syn Drahoš Želenský. Ani im sa zámer umelecky a finančne stabilizovať divadlo nepodaril. Z hospodárskych príčin sa v roku 1930 oba súbory rozpadli. Po zániku VND nebol v meste stály profesionálny súbor. V budove Mestského divadla striedavo hosťovali súbory olomouckého divadla a SND z Bratislavy. Obnoviť činnosť VND sa po šiestich rokoch podarilo Antonínovi Drašarovi. V roku 1937 bolo divadlo otvorené ako samostatná filiálka bratislavského SND. V roku 1938 však Košice na základe prvej Viedenskej arbitráže pripadli Maďarsku a slovenské divadlo prestalo existovať.
ČINNOSŤ DIVADLA OBNOVILI PO VOJNE
K opätovnému založeniu Východoslovenského národného divadla došlo v roku 1945 po skončení 2. svetovej vojny. V auguste toho roku prišiel do Košíc režisér Janko Borodáč. Spolu s manželkou a pár nadšencami vytvorili slovenské a realistické divadlo. Nebránili sa však ani spolupráci s českými umelcami. V divadle pôsobili na hosťovačkách choreografi: Rudolf Macharovský (šéf baletu SND 1946-1948, 1948-1955 šéf baletu VND), Stanislav Remar (1947-1948 a 1955-1969 šéf baletu VND), dirigenti: Josef Vincourek (1958-1963 dirigent a šéf opery ŠD), Juraj V. Schöffer (1924-1927 šéf spevohry VND, 1947-1948 dirigent opery ŠD), Josef Bartl (1952-1956 šéf opery ŠD) a mnohí ďalší. Borodáč sa stal aj prvým povojnovým riaditeľom VND. Okrem činohry sa začala budovať opera, opereta aj balet (s tým však boli najväčšie ťažkosti).
Prvú premiéru mala znovuotvorená činohra VND 15. septembra 1945 (hrala sa hra Ivana Stodolu Marína Havranová). Operný súbor sa po prvý raz predviedol operetou Oskara Nedbala Poľská krv 6. októbra 1945. Prvý premiérový baletný večer bol v Košiciach až v roku 1947.
Od sezóny 1946-1947 malo divadlo názov Národné divadlo v Košiciach, v roku 1955 bolo premenované na Štátne divadlo (ŠD) Košice.
Moja história spojená s košickým divadlom začala v roku 1976,kde ako mladý študent na Konzervatóriu v Košiciach som hosťoval v baletoch a operách ako tanečník ,vďaka svojím špičkovým pedagógom a tvorcom Marileny a Andreja Halaszových.Neskôr po ukončení Konzervatória som sa vrátil ako choreograf v roku 1983 s realizovaním inscenácie Carla Orffa Carmina Burana,ktoré bolo zároveň mojím absolventským predstavením.V roku 1989 som bol pozvaný do činohry ŠD k spolupráci na inscenácii Spevák Peter,keď divadlo bolo v rekonštrukcii.
Po dlhom pôsobení doma a hlavne v zahraničí roku 2000 som dostal ponuku rozvíjať baletný súbor ako riaditeľ baletu ,ktorý de facto bol pred zánikom ,kde moje rozhodovanie bolo velmi neisté,vzhľadom mojim kontraktom v zahraničí,a tak som premýšľal,že môj fantastický začiatok mojej cesty bol v Košiciach ,rozhodol som sa budovať baletné teleso od začiatku,čo v podstate bolo nesmierne ťažké vzhľadom finančnej zložitej situácii ,v ktorom sa divadlo nachádzalo.Po zložitých začiatkoch sa mi podarilo presadiť u pana ministra kultúry Milana Kňažka,aby zobral spať košické divadlo pod Ministerstvo kultúry,ktoré nám zabezpečilo v tom čase umeleckú tvorbu,nárast miezd ,financie do opráv ,prevádzky, dielní ,javiskovej techniky garderóby,administratívy .Bolo to krásne obdobie pomoci rozvoja postavenia divadla.
Ku košickému divadlu som mal od detstva tzv. domáci vzťah ,ktorý pretrváva dodnes. Poznám mentalitu tohoto prostredia, zamestnancov, ktorí pri úspešnom vedení by vždy dokázali pracovať aj za zložitých ťažkých podmienok profesionálne a kvalitne. Dovolím si to porovnať s množstvami divadiel doma i v zahraničí, kde som hosťoval, alebo pracoval. Milujem diváka,ktorý si kúpi lístok do divadla a mojou základnou myšlienkou koncepcie je tvorba, kontinuálne rozvíjanie a edukačná činnosť pre diváka v spojení so zamestnancami, ktorí sa všetci spolupodieľajú na umeleckom diele.
Ondrej Šoth, generálny riaditeľ