Päťdesiat rokov, približne 700 scén. Taká je stručná bilancia Dušana Tažika, šéfa úseku scénickej výpravy divadelných dielní v Štátnom divadle Košice. Hovorili sme s ním pri príležitosti jeho životného jubilea, 65. narodenín, ktoré oslavuje v stredu 3. marca. Všetko najlepšie v mene všetkých divadelníkov.
Do divadla ste prišli v devätnástich rokoch. Bola práca na výrobe divadelných scén zvoleným povolaním?
Prišiel som ešte skôr, už ako pätnásťročný učeň. Hneď po základnej škole som nastúpil na učilište do Bratislavy a školský rok vyzeral tak, že sme boli štyri mesiace v škole a zvyšok som strávil v divadelných dielňach v Košiciach v rámci praktického vyučovania. Po troch rokoch na učilišti som hneď nastúpil do riadneho zamestnania.
Je to viac päťdesiat rokov. Čím všetkým ste prešli?
Nastúpil som do umelecko-dekoračných dielní ako umelecký stolár. Ale popritom som robil aj iné profesie, lebo ma to veľmi bavilo. Keď sme nemali kaširníka, robil som v kašírnickej dielni, keď neboli zámočníci, tak som si urobil zváračský kurz a tri či štyri mesiace robil zámočníka. Pred nežnou revolúciou som sa stal majstrom stolárskej dielne a po nej som sa na zhruba dvadsať rokov stal vedúcim výroby umelecko-dekoračných dielní. Potom sa to rozdelilo na dva úseky – krajčírske dielne a scénickú výpravu a odvtedy šéfujem scénickej výprave.
Je to dlhá doba. Dá sa spočítať, v koľkých inscenáciách ste za tie roky mali prsty?
Je to približne sedemsto inscenácií.
Divák vidí na javisku konečnú podobu scény. Čo všetko tomu predchádza?
Vedenie divadla respektíve súborov si vyberie tím ľudí, ktorí bude robiť konkrétnu inscenáciu. Scénograf pripraví dokumentáciu, technickú aj výtvarné návrhy. Po odovzdaní sa pripravujú rozpočty, v ktorých musí byť všetko od A po Z, od klinca až po tie najväčšie konštrukčné časti. Vyberajú sa materiály. Na základe tých rozpočtov sa na výrobnej porade všetko odsúhlasí. A keď sa to schváli, začína výroba.
Utkveli vám v pamäti niektoré konkrétne scény, možno tým, aké boli na výrobu náročné, alebo niečím iným?
Pri tom počte inscenácií bolo takých veľmi veľa. Veľmi veľa aj ťažkých. Stále je to tak, že scénograf síce dodá podklady, ale v tých nie je všetko. Často si musíme pomôcť sami. Ako konštrukčne, tak aj technicky, aby sa nakoniec dostavil správny výsledok. Lebo scéna nie je len o tom, čo vidí divák z hľadiska. Aj vzadu za kulisami sa vždy niečo deje a často je na tom rovnako veľa práce ako na viditeľnej časti. Ak by som mal vymenovať tie náročné inscenácie, tak by to bol veľmi dlhý zoznam. Niekedy to išlo ľahšie, niekedy ťažšie. Boli to aj prebdené noci, počas ktorých som špekuloval nad tým, ako sa do niečoho pustiť, aby som ráno vedel ľuďom povedať, čo majú robiť. A navyše stále som sa držal zásady, že pri tejto práci sa nikdy nemôže povedať, že sa to nedá. Jednoducho sa to musí dať. A navyše každá výroba mala svoj termín a ten bol konečný. Nedalo sa naťahovať čas a presúvať termíny, aby sme mohli nad niečím dlhšie špekulovať.
Čo pre vás znamená divadlo?
Človek do divadla nepríde zarobiť si. Do divadla príde človek so srdcom, ktorý tú robotu miluje. Možno som na začiatku, ako mladý chlapec, nevedel, čo ma čaká. Ale tak ma to začalo baviť, že ma to jednoducho chytilo za srdce a ostal som tu dodnes. Zaujímal som sa o každú jednu robotu, nielen tú, v ktorej som sa vyučil. O každú, ktorá k tomu patrí. A keď som začal riadiť výrobu, tak už to patrilo k tomu. Mal som aj ja rôzne myšlienky, že odídem. Mal som deti, študovali a naše divadelné zárobky... Aj ja som tu pritiahol množstvo šikovných ľudí, ktorých som chcel do tímu, ale po polroku, roku odchádzali. Bola tu veľká fluktuácia. Tu musí byť taký človek, ktorého táto robota chytí za srdce. Inak to nejde. Celý život ma to bavilo, celý život som sa tomu venoval. Boli dni a noci, ktoré som strávil v dielňach. Keď sa nestíhali termíny, keď sa zbehla výroba aj troch či štyroch inscenácií naraz. Keby to človeka nebavilo, tak to nerobí.
