Ďalšou z trojice herečiek, ktoré diváci uvidia v piatok 16. februára v premiére hry Joëla Pommerata Znovuzjednotenie Kóreí je Tatiana Poláková. Hovorili sme s ňou nielen o nástrahách inscenácie, ktorá bude tretím titulom v repertoári divadla využívajúcim arénové usporiadanie hľadiska, ktoré umožňuje sála zrekonštruovanej Malej scény ŠD Košice.
V pripravovanej premiére hry Joëla Pommerata hrá šesť hercov vyše päťdesiat postáv. Stretli ste s niečím podobným a ako vyzerá príprava herca, keď v jednej inscenácii hrá takmer desať úloh? V čom je to špecifické možno aj z hľadiska prevlekov či pohybu na javisku?
Áno, s inscenáciou, kde hrám viacero postáv som sa už stretla. Konkrétne je to hra Ako Bonie a Clyde, kde hrám päť postáv. Už teraz viem ale s istotou povedať, že stvárnenie postáv u Pommerata je omnoho náročnejšie. Napriek jednoduchým príbehom, v ktorých sa rozohrávajú rôzne situácie z bežného života, blízke každému z nás, autor svoje postavy vykresľuje už menej jednoznačne. Ponúka priestor slobodne sa rozhodnúť akým smerom či už v režijnej koncepcii, alebo hereckej interpretácii sa uberať. Už pri samotných čítačkách sme zistili, že tých možností je naozaj veľa, a práve to robí z Pommerata skvelého súčasného autora. Našou ambíciou bolo teda nájsť ten správny kľúč ku každej jednej postave a urobiť z tej jej nejednoznačnosti príťažlivý príbeh, ktorý by mohol osloviť nielen nás, ale i diváka. Keďže scéna má charakter arény, kde hráme na dve strany hľadiska, je náročné pohybovať sa v rámci mizanscén tak, aby si nás divák užil z každej strany. Prevlekov máme dosť, keďže každý hráme niekoľko postáv. Vďaka skvelej kostýmovej výtvarníčke, zároveň scénografke Markéte Plachej sa aj tento zdanlivo komplikovaný proces prezliekania sa do iných postáv stal súčasťou predstavenia, kedy sa priamo v scéne vyzliekame a obliekame.
Je Vám niektorá z postáv alebo situácia, do ktorej sa dostane bližšia ako ostatné a prečo?
Poviem pravdu, že okrem jednej situácie z celej hry, ktorú som hrať vyslovene nechcela, som chcela hrať všetko. Je to konkrétne situácia “Vojna”, ktorú hrajú moji dvaja kolegovia. Keď sa teraz pozerám na výsledný tvar, v duchu si hovorím: “do kelu” veľmi dobrá situácia. Mojou obľúbenou je “Pamäť”, ktorú som si od začiatku vybrala. Nesie v sebe smutno-smiešny príbeh spolužitia manželov, ktorí sa niekde v tom svojom manželskom príbehu stratili a snažia sa znovuobjaviť to, čo ich kedysi spájalo a presvedčilo o tom, že majú byť spolu. Je to poloha, v ktorej sa cítim komfortne a v ktorej ma diváci nemajú možnosť tak často vidieť, ak teda vôbec.
Pommeratova hra je o vzťahoch medzi ľuďmi, o láske v rôznych podobách. Čo vy osobne považujete za najdôležitejšie vo vzťahu k inému človeku všeobecne a vo vzťahu k človeku, ktorého milujete?
To čo ponúkam a vkladám do vzťahu aj ja. Jednoznačne dôveru a istotu. Istotu, že keby sa stalo čokoľvek, ten druhý tu bude stále pre mňa, lebo sa pre mňa už raz rozhodol. Čistú Lásku bez podmienok, bez očakávaní, bez výčitiek. Pre mňa je tým človekom moja mama a syn. A je to vzájomne silné puto, ktoré je absolútne. Aj keď mi občas chýba tá druhá časť skladačky, ktorú každý z nás v živote hľadá aby bol celistvý a naplnený, volím radšej cestu samoty ako život s niekým, kto mi túto istotu dôvery a bezpodmienečnej lásky nie je ochotný vo vzťahu ponúknuť.
Kedy sa kryštalizuje vzťah dvoch ľudí, pri prvom stretnutí (láska na prvý pohľad) alebo je to to postupnosť istých situácií?
Pri prvom zamilovaní alebo “láske na prvý pohľad” ide o chemickú reakciu, kedy si dvaja jednoducho zavoňajú a to je prvý neklamný signál toho, že chcú byť spolu a za každú cenu. Kým tento chemický proces trvá, postará sa o to, že títo dvaja cudzí ľudia chcú splynúť v jednu bytosť. Nevnímajú chyby, odlišnosti toho druhého, nepripúšťajú si názory iných, že sa k sebe možno vôbec nehodia ... Jeden pre druhého sú tými najdokonalejšími bytosťami priamo z vesmíru. Chémia, ktorá naplní svoju funkciu dať dvoch ľudí dokopy sa postupne vytratí a ľudia sa jedného dňa budia pri cudzom človeku, ktorý im prestal voňať, priťahovať ich a zisťujú, že ich okrem spoločnej hypotéky a dvoch detí s tým druhým nespája absolútne nič. To je asi práve ten moment, kedy je doležité nefixovať sa na to, čo bolo a čo sa už nevráti (zamilovanosť), skrotiť svoje ego, zapnúť trysky empatie, nájsť spoločný jazyk, začať komunikovať, voliť kompromisy, uvedomiť si, že sme každý predsa len iný, rešpektovať priestor toho druhého....hlavne si pripomenúť, prečo sme vlastne spolu, čo nás spája, čo robíme spoločne radi. Hoci to bude len obyčajné “chodenie na huby”. V tomto momente sa podľa mňa láska stáva oveľa silnejšou, jasnejšou, pevnejšou.....Láska, ktorá je zrelá zdolať akékoľvek prekážky....
Pommerat je nositeľom ceny Moliéra, ktorý bol majstrom komédie. Je aj pripravovaná premiéra pohľadom na vzťahy medzi ľuďmi cez smiech vyvolávajúce situácie?
Všetky situácie v inscenácii majú v sebe tento potenciál. To bolo aj našou spoločnou ambíciou vyťažiť z každého príbehu ľahkosť a humor napriek zdanlivo ťažkej východiskovej situácii, v ktorej sa niektoré postavy nachádzajú. Či sme tento potenciál naplno využili, o tom nás už presvedčí spätná pozitívna väzba našich milých divákov.
Na jeseň premiéra Uja Váňu, klasického ruského textu, teraz súčasný francúzsky autor v situačne viac ako zaujímavo vystavanej inscenácií. Čo je vám ako herečke bližšie a nebolo ťažké prejsť od Čechova k Pommeratovi?
U Čechova som mala možnosť intenzívne pracovať na jednej postave počas celého skúšobného procesu, kedy sa herec s postavou doslova zžije. U Pommerata hrám niekoľko postáv, čas si teda musím rozložiť spravodlivo na každú postavu. Čechov je moja srdcovka, jeho hry sú presnou sondou do najskrytejších zákutí ľudskej duše. Všetky jeho postavy smrdia “človečinou”. Je to mág vo vytváraní atmosfér. Pommerat je súčasník. Jeho postavy v sebe nesú nejednoznačnosť, tajomnosť, hravosť. Ponúkajú omnoho väčšiu interpretačnú plastickosť, čo môže byť pre herca oveľa zaujímavejšie a slobodnejšie.
