Opera

Otello - príbeh opery

Staré grécke báje a povesti, Starý a Nový zákon a dramatické dielo Williama Shakespeara sú iste najväčšími, najznámejšími a najpôsobivejšími zbierkami príbehov, aké ľudstvo pozná. Nie sú len základom klasického vzdelania, studnicou slávnych citátov, prísloví, podobenstiev, či trvalým zdrojom inšpirácie pre nespočetné množstvo umelcov – maliarov, sochárov, spisovateľov, dramatikov, básnikov, skladateľov, filmárov. Strhujúca sila a trvalá príťažlivosť týchto príbehov spočíva totiž v zrkadlení samotnej podstaty človeka vo všetkých jej „odtieňoch“. Podstaty, ktorá sa – ako vidíme a cítime – za celé stáročia vôbec nemení. Menia sa len kulisy okolo nás a naše kostýmy, my však vo svojich „rolách“ z generácie na generáciu zostávame, a svoje drámy, komédie či tragédie hráme na javisku sveta opakovane ďalej...

Dosť bolo však filozofie! Hoci tento úvod bol možno „k veci“, pretože tak ako mnohí z ľudí zvyknú mať na svojom nočnom stolíku Bibliu, vraví sa, že Verdi mal na tom svojom Shakespeara. Možno je to pravda, možno nie, to však nie je podstatné. Pravdou ale je, že „slávik zo Stratfordu“ skladateľa fascinoval, znepokojoval, vzrušoval po celý život. O zhudobnení niektorej z jeho drám túžil už na samom prahu svojej kariéry, sotva tridsaťročný. Šťastná náhoda (objednávka z Florencie) mu napokon „prihrala“ hru Macbeth, aj keď treba povedať, že z čisto prevádzkových dôvodov... Premiéra opery sa uskutočnila v tamojšom divadle v marci 1847, a napriek pomerne priemernému libretu i hudbe ju Verdi dlho považoval za dielo, ktoré mu – popri predošlých, v tom čase už desiatich tituloch – najviac „prirástlo k srdcu“ (s týmito slovami ho dokonca na znak najvyššej úcty venoval svojmu bývalému mecenášovi a svokrovi Antoniovi Barezzimu). Svoj názor na kvality opusu však časom zmenil, a takmer o dve desaťročia neskôr operu zásadne prepracoval do vynikajúcej dramatickej podoby, akú poznáme dnes. Nová verzia mala premiéru v parížskom Théatre Lyrique v apríli 1865.

Iná shakespearovská téma, ktorá Verdiho „mátala“ doslova do konca života (uvažoval o nej ešte po dokončení Falstaffa!) bol Kráľ Lear. Veľmi nádejne to na vytvorenie rovnomennej opery vyzeralo po dokončení Maškarného bálu, dokonca si skladateľ k spolupráci prizval aj libretistu „Bálu“ Antonia Sommu. Z projektu však nakoniec zišlo a časť načrtnutej hudby sa „rozplynula“ v diele najbližšom, Sile osudu. Potom nasledovali už len opery dve – Don Carlos a Aida (1870), po ktorej sa 57-ročný autor vyjadril, že ňou už vo svete hudobného divadla povedal všetko, čo povedať chcel, a svoju kariéru tu končí. V roku 1874 malo síce ešte premiéru jeho fenomenálne, operne ladené Requiem, každopádne, keď už Verdiho javiskové odmlčanie začalo trvať celé desaťročie, verné publikum na celom svete si sklamane uvedomilo, že ich idol to myslí naozaj vážne...

Na sklonku 70. rokov sa však nakladateľovi Ricordimu podarí „uzmieriť“ Verdiho s o generáciu mladším skladateľom, spisovateľom a libretistom Arrigom Boitom. Obaja umelci sa kedysi priatelili a úzko spolupracovali, rozišli sa však na základe hlúpej poznámky, ktorou „wagnerián“ Boito urazil taliansku hudbu a tým Verdiho osobne... Verdi a Boito tak začnú opäť spoločne pracovať na novej, „vylepšenej“ (resp. súčasnej) verzii Simona Boccanegru, a v rámci vzájomnej osobnej i písomnej komunikácie si Verdi (možno) uvedomí, že Boito je vo svojom „fachu“ vynikajúci, a že je to presne taký typ libretistu, akého po Piavem (o. i. Rigoletto, La Traviata, Simon Boccanegra, Sila osudu) či Cammaranovi (Luisa Miller, Trubadúr) tak dlho a márne hľadal... A „lišiak“ Ricordi zrejme preto, poznajúc Verdiho vzťah k Shakespearovi i jeho obnovenú dôveru v Boita, raz pri večeri, na ktorú pozve oboch, prehodí len tak, „medzi rečou“: „A čo keby ste spolu napísali ešte trebárs... Otella?“ Kým sa Boito tajne usmieva, Verdi zrejme skamenie, doprežúva, a ako tvrdí jeho renomovaný životopisec Josef Bachtík, „...okamžite spadne do pasce, v ktorej už zostane. Nuž a kto chce, môže chvíľku meditovať, ako inak by vyzerali dejiny opery, keby v ten deň u Ricordiho zlyhal kuchár...“ J

Napriek všetkej túžbe pustiť sa do projektu, prestal Verdi, žiaľ, už dôverovať sám sebe. Boitom dodané libreto (považované, mimochodom, za jedno z dramaticky i dramaturgicky najlepších v celej opernej literatúre) niekoľkokrát pripomienkoval, prečítal, odložil, znovu prečítal, pripomienkoval, odložil... Každopádne v roku 1884 – teda po celých piatich (!) rokoch – píše Boito Ricordimu tieto „sprisahanecké“ riadky: „Mám pre Vás dobré správy, len pre Boha živého, nikomu nič nehovorte! Nehovorte nič v rodine, nevravte to ani sám sebe! Ale Maestro píše! Napísal už dokonca značnú časť prvého dejstva, a vyzerá to, že práca ho baví...“ Veľmi zaujímavou je však v tom čase aj Boitova komunikácia s Verdim. Boito – napriek bývalému konfliktu – Verdiho hlboko obdivujúci, ba vzdávajúci sa i vlastnej skladateľskej kariéry v prospech spolupráce s ním, mu v jednom z listov píše: Jedinou mojou túžbou je, aby som raz počul svoje práve VAMI zhudobnené libreto, ktoré som napísal z úplnej radosti. Aby som Vás videl opäť chopiť sa pera práve mojou vinou. Ale možno tiež z neskromnej ctižiadosti vidieť raz moje meno združené s Vašim, a naše spoločné spojené s menom Shakespearovým. Preto celý ten námet i moja práca patria Vám právom svätosvätým. Iba Vy môžete zhudobniť Otella, čo potvrdzujú všetky Vaše doterajšie diela. (...) Ak som dokázal vytušiť mohutnú hudobnosť shakespearovskej tragédie, je to preto, že som sa postavil na stranu umenia verdiovského. Je to preto, že som sa, píšuc tie verše, snažil cítiť to, čo by ste cítili aj Vy. A ak mi na tom záleží, tak len preto, aby som Vám i vo svojom zrelom veku dokázal lepšie než chválou vyslovovanou do očí povedať, ako milujem a preciťujem umenie, ktoré ste nám dali.“      

Dosť bolo však sentimentu! V novembri 1886 posiela Verdi svojmu priateľovi krátky lístoček so správou: „Drahý Boito, hotovo!“ Otello je dokončený. Premiéru má 5. februára 1887 v milánskej La Scale, v naštudovaní priam „hviezdnom“: Titulným hrdinom je Francesco Tamagno, jeden z najväčších tenorov svojej doby a prvý interpret hlavných postáv v dielach A. Ponchielliho či R. Leoncavalla. Jaga stvárňuje zase jeden z najväčších barytónov svojej doby – Victor Maurel, bývalý „nový“ Boccanegra a budúci Falstaff, či Tonio z Komediantov, pre ktorého dokonca Leoncavallo napíše slávny Prológ. V prípade Otella mu Verdi s Boitom zase „na mieru ušijú“ nemenej slávne rúhavé Credo, čím Jaga vykreslia s démonickosťou takou, s akou sa ho nepodarilo zobraziť azda ani Shakespearovi... Desdemonou je Romilda Pantaleoni, úspešná predtým ako Ponchielliho Gioconda, a budúca prvá Tigrana v Pucciniho Elgarovi. Nuž a predstavenie vedie Franco Faccio, skladateľ a dirigent, stojaci o. i. za premiérou La Giocondy a Elgara, a známy tiež ako autor opery Hamlet (1865) na libreto Arriga Boita...

Úspech Otella je obrovský. Publikum zostáva mladícky výbušnou hudbou starého muža priam šokované. Skladateľa nechcú pustiť zo scény. Do „obehu“ sa vracia opäť starý slogan: „VIVA VERDI!“ Ako píšu doboví svedkovia: „Vždy, keď sa objavil pred rampou, nastali v hľadisku La Scaly scény tak búrlivého nadšenia, aké ani nie je možné opísať.“ „Ešte aj vo svojich sedemdesiatich štyroch rokoch môže tento druhý dobyvateľ sveta povedať: VENI, VIDI, VICI...“ Atď., atď.

Skladateľ, ktorého kočiar ťahajú obdivovatelia až po hotel, a na ktorého počesť padajú prípitky a ódy po celú noc tak, ako za starých čias, sa iste cíti šťastný, že to nakoniec v živote „dal“ ešte raz, dokonca s milovaným Shakespearom. No to ešte netuší, že onedlho je tu jeho priateľ a „pokušiteľ“ Boito znovu, a so slovami „drahý Verdi, keď už sme teda toľko ľudí rozplakali, skúsme ich ešte rozosmiať“ predloží pred neho náčrt Falstaffa...

P.S. (...pre zaujímavosť ešte):

• Verdiho Otello je mnohými znalcami považovaný za nielen najdokonalejšie dielo Giuseppe Verdiho, ale aj za najdokonalejšiu hudobnú drámu 19. storočia, ba priam vyvrcholenie celej tradície takzvanej opery seria (opery vážnej až tragickej), siahajúcej až do čias „monteverdiovských“.
• Dielo má premiéru (takmer presne) sto rokov od vzniku Mozartovho Dona Giovanniho (1787), najdokonalejšej hudobnej drámy storočia predošlého.
• Napriek sile a príťažlivosti námetu existujú v dejinách hudby iba dve známe geniálne opery s týmto názvom: Otello Rossiniho a Otello Verdiho. Diela „učiteľa“ a „žiaka“. Rossini svojho Otella vytvoril 24-ročný, Verdi 74-ročný. Rossiniho Otello mal premiéru v roku 1816, Verdiho 1887. Obe diela tak rámcujú storočie vrcholného talianskeho bel canta priam symetricky. Čo je neuveriteľné, ale skutočné...