Raskoľnikov, Rogožin, Stavrogin. Čo majú spoločné tieto tri mená? Nielen to, že sú hlavnými hrdinami troch románov Fiodora M. Dostojevského, ale aj to, že všetkých týchto Dostojevského mužov divadelne stvárnil herec Marek Geišberg. Pred deviatimi hosťoval v Štátnom divadle Košice v úspešnej inscenácii Zločin a trest, posledné týždne strávil v Košiciach počas skúšok novej činohernej inscenácie Besy, ktorá bude mať premiéru v piatok 24. septembra. Hovorili sme s ním nielen o novej divadelnej adaptácii Dostojevského románu Diablom posadnutí.
Pred deviatimi rokmi Raskoľnikov v Zločine a treste, teraz Stavrogin v Besoch. Dajú sa nájsť medzi týmito Dostojevského postavami respektíve medzi samotnými románmi paralely?
Určite áno. Veď Raskoľnikov v Zločine a treste lavíruje medzi tým, čo je vina a čo je trest, kto je naozaj vinný, ako sa kto rozhoduje, aké svedomie má človek, kde sú hranice jeho výčitiek. Veľmi podobné je to aj u Stavrogina, len možno v trochu inej miere obhajovania tých skutkov, ktoré robí. V tom je možno ten rozdiel. Ale je tam paralela aj s Idiotom, v ktorom som v Žiline hral Rogožina. Všetky tie postavy majú jedného spoločného menovateľa a tým je otázka vlastného svedomia, vlastnej viny a toho, ako sa k tomu človek stavia.
V čom tkvie genialita Dostojevského, ktorého romány sa síce odohrávajú v cárskom Rusku a napriek tomu oslovujú čitateľov už takmer dve storočia na celom svete? Je to v jeho výbornej znalosti temnej stránky ľudskej duše ako hovoria literárni vedci?
Práve asi v tom, že dokáže v jednom diele obsiahnuť takú širokú paletu pocitov, emócií, postojov. Akoby farieb duše človeka. Veď koniec koncov v jednom zo svojich diel hovorí: „Duša ruského človeka je tak široká ako krajina sama.“
Dostojevského román je akousi „kronikou“ života vo fiktívnom ruskom provinčnom mestečku. Žijú „diablom posadnutí“ aj medzi nami a uvidia sa na javisku, keď navštívia nové predstavenie?
V každej dobe, ktorú zažíva ľudstvo, sa objaví niekto, kto učaruje ostatným natoľko, aby boli schopní ho poslúchať a vidieť v ňom svoje božstvo. A robiť skutky, ktoré sa vymykajú normálu. Také základné príklady sú Hitler alebo Stalin. Možno každý vodca, ktorý sa postaví na piedestál a povie, že bude reprezentovať ľudí. Tým na seba berie tú zodpovednosť a to je akýsi mostík k tomu, do akej miery si pripustí pri lámaní chleba, že povie: to je moja vina alebo to je vaša vina. V tom je ten háčik. Takže určite sa „diablom posadnutí“ dajú nájsť aj teraz. Takí príklad je aj to, ako sa v našom parlamente rozmohli fašisti. Tiež to bol niekedy nenápadný chlapec v uniforme, ktorý hajloval. Nikto si z toho nič nerobil a teraz dostal dvanásť percent, čo je šialené. A to je to, že človek slepo uverí psychopatovi alebo človeku a nasleduje ho bez toho, aby si preveril, s akými názormi sa stotožňuje. Pritom polovica ľudí podľa mňa ani nevie, kto to v skutočnosti je. Jasné, že sa to objavuje a bude sa to objavovať. Ľudia sú takí a ľudstvo sa v tomto nemení.
Zločin a trest mal výborné ohlasy aj u mladšej generácie divákov, čím by mohli diváka najviac osloviť Besy?
Na toto pravdupovediac neviem odpovedať. Viem len toľko, že pre každého mladšieho diváka je atraktívnejšie pozrieť si „povinne“ divadlo ako kvôli maturitnej otázke povinne čítať. Mám veľké pochybnosti, že nejaký stredoškolák si sadne a prečíta si 450 stranový román a napíše o tom úvahu, za ktorú dostane známku. V divadle je to lákavejšie aj preto, že je to zaujímavo a zrozumiteľnejšie spracované a ak sa inscenácia podarí, tak viete za dve či tri hodiny uchopiť celý ten príbeh z knihy. Ak by sa touto cestou dalo pre tých mladých študentov robiť viac, tak by to bolo len dobré.
Je to vaše tretie hosťovanie v košickom divadle, na jeseň vás čaká Liliom v rovnomennej hre Ferenca Molnára. Sú Vám Košice niečím blízke, alebo to jednoducho takto zariadil život herca?
Mal som veľké šťastie na vedenie môjho domovského martinského divadla, že ma pustilo do Prešova hosťovať do muzikálu František z Assisi. Tam som bol vlastne prvý krát na hosťovaní v takej veľkej postave. A potom ma Edo Kudláč zavolal do Košíc na Zločin a trest. Ja sa môžem len poďakovať ľuďom z košického divadla, že ma prijali a mám príležitosť robiť také postavy. Lebo zahrať si v takom relatívne krátkom časovom období dve hlavné postavy v Dostojevského dielach je šťastie, ale aj zodpovednosť a je to strašná herecká škola. To je na tom najkrajšie. A to, že mi je v Košiciach veľmi dobre, že som si tu našiel veľa kamarátov, že sa tu cítim veľmi dobre, je výborné a keby prišla ponuka hosťovať hoc každý rok, tak by som ju určite bral. To sú veci, ktoré sa neodmietajú. Ja sa netajím tým, že pomerne nerád chodím do Bratislavy a tým smerom. Určite by som uprednostnil východ. Teším sa z toho.
Je to dané aj tým, že manželku máte z východu a aj Vy ste celé detstvo kočovali po Slovensku podľa toho, kde mal otec angažmán?
Určite áno. Otec bol niekoľko sezón v Prešove, manželku mám z Košíc, z Jazera, mám tu rodinu, moja mama tu má brata, mám tu sesternicu, bratrancov. Mám tu čo robiť a mám tu za kým ísť a cítim sa tu veľmi dobre. Určite si s rodinou aj cez prázdniny dáme nejakých päť šesť dní na to, aby sme to tu na východe trochu pobehali.
Nielen divadelný, ale celý náš život vyše roka viac nefungoval ako fungoval. Ako ste ako herec prežívali chvíle bez pravidelných večerných predstavení, bez stretnutí s divákmi?
U mňa to bolo tak, že tesne pred tým ako sa spustilo šialenstvo okolo tejto choroby, som mal toho strašne veľa a už som fyzicky nestíhal, nechcelo sa mi, nevládal som. Takže mne tá prvá vlna prišla veľmi vhod, lebo som mohol vyvinúť, oddýchnuť si. S odstupom času teraz môžem povedať, že mi práca chýbala, ale na druhej strane musím povedať, že som veľmi rád, že som mohol ten rok stráviť s deťmi. Boli sme celý čas spolu, veľa vecí som dokončil aj na dome, venoval som sa rodine tak veľa, čo by som za iných okolností určite nezvládol. V tomto smere bola pre mňa táto nepríjemná situácia „príjemnou“. Mal som aj to šťastie, že hoci sme nechodili do roboty, základný plat sme dostávali. Začal som viac čítať, cvičil som na gitare, robil som kopec vecí, ku ktorým by som sa inak nedostal. Strašne mi to pomohlo sa otriasť a som rád, že s to znova rozbehlo.
Spomínali ste gitaru. Robili ste spoločné projekty s bratom Martinom, predtým aj s otcom Mariánom. Ako je to v súčasnosti s Marekom Geišbergom ako hudobníkom? Uvidíme Vás v Košiciach niekedy v blízkej budúcnosti aj s gitarou v ruke?
S bratom sme sa stretávali do tej miery, ako to bolo možné. Nahrávali sme spolu nejaké audioknihy, robili sme všetko, čo sa dalo. Pokúsili sme sa aj zahrať jeden koncert online. Ale pochopili sme, že to nefunguje, keď tam nesedia ľudia. Neprejde to cez ten mostík. Koncerty sa už pomaly rozbiehajú. Budeme mať aj cez leto nejaké koncerty a myslím si, že dokonca aj v Košiciach, v Kulturparku. Všetko, čo sa odložilo, sa teraz chce späť akoby dobehnúť. A chceli by sme, ak to časovo vyjde, oprášiť otcove texty z Piateho ročného obdobia a priniesť ich opäť na divadelné dosky. Formou kombinácie divadla, koncertu. Ešte nevieme, aký to bude mať tvar. Keby sa nám to podarilo, bol by som veľmi rád.
Čo vám ukázal čas strávený so synmi Matúšom a Marekom v poslednom roku. Vyrastajú rovnako ako vy v hereckej rodine. Bude to aj v ich prípade rovnako ako u Vás s bratom a stanú sa pokračovateľmi umeleckého „klanu“ Geišbergovcov? Alebo ich to ťahá iným smerom?
Ešte to neviem posúdiť. Starší Marek má ambíciu stále niečo točiť. Ja sa mu snažím vysvetliť, aj vzhľadom na túto dobu a ukázala to aj pandémia, že to nie je veľmi pevná pôda pod nohami. Robiť takúto prácu. Mne už nič iné neostáva. Ale veľmi pekne kreslí, takže s manželkou Luciou uvažujeme, že ho pošleme na nejakú výtvarnú školu. Samozrejme, ako každého malého chlapca ho bavia počítače. Ale veľmi podvedome robím to, čo robil aj mne môj otec, že ma od umeleckého sveta jemne odsúval a chcel, aby som si na to dával pozor. Neviem, či sa mi to podarí. Ale jedného dňa to bude dospelý človek a sám sa rozhodne, čo bude robiť. Tak ako ja, keď som sa rozhodol ísť na vysokú školu študovať herectvo. Môže sa rovnako rozhodnúť aj on. A bude len na ňom či uspeje alebo neuspeje. Myslím si, že tým aká je doba čoraz modernejšia, uponáhľanejšia, keď to poviem možno natvrdo, tak sa mi zdá, že to akoby stráca význam presvedčiť tých ľudí, aby prišli do divadla. Aby sa nemuseli len smiať, ale aby aj trochu rozmýšľali a vďaka tomu zážitku sa aj duševne nejako posunuli.
