Poslednou tohtoročnou premiérou Štátneho divadla Košice a zároveň prvou činohernou premiérou sezóny bude v piatok 17. novembra uvedenie Uja Váňu z pera Antona Pavloviča Čechova. Ruský klasik sa na javisko košického divadla vracia po desiatich rokoch, samotná slávna hra po takmer šesťdesiatich. O novej inscenácii sme hovorili s hercom Stanislavom Pitoňákom, predstaviteľom titulnej postavy Ivana Vojnického (Uja Váňu).
Čechov dal Ujovi Váňovi podtitul Obrázky z dedinského života. Do akej miery sú reálie ruskej dediny v cárskom režime aktuálne aj pre dnešnú dobu a aké paralely sa dajú nájsť?
Tak ako vo všetkých týchto nadčasových hrách, aj v Ujo Váňovi sú pre dnešnú dobu aktuálne predovšetkým vzťahy medzi postavami. To sú tie paralely medzi dedinou v cárskom Rusku a dneškom. Vzťahy medzi ľuďmi sú v každej dobe rovnaké. Vždy ide tak trochu o moc, o nejakú nadvládu nad ostatnými, alebo len o hlúpe prežitie.
Čechov písal svoje hry ako komédie, ale zároveň sa sťažoval na to, že z nich pri ich adaptácii na javisku vznikli melancholické hry, pri ktorých si ľudia poplakali. Ako to teda je? Sú to hry, kde ide smiech cez slzy?
V tej hre je aj smiech, aj smiech cez slzy. Bol som prekvapený, lebo keď som si to na začiatku prečítal, tak som si len povedal: No dobre. Tak ideme hrať vážne divadlo. Ale je tam nakoniec veľa humorného a veľa humorného sme zažili aj počas skúšok. V Čechovovom texte sa dá nájsť jednoducho všetko.
Na svoje postavy sa podľa vlastných slov dôkladne pripravuješ. Ako vyzerala príprava na postavu Ivana Vojnického (Uja Váňu)? Kde si hľadal záchytné body?
Nebolo čo ukradnúť... Nie je nejaký záznam z tohto predstavenia z iného divadla a hoci sa nerád pozerám, tentoraz som ho hľadal. Nakoniec som našiel jeden výborný ruský film, ktorý bol tak prestrihaný, že mi to veľmi nepomohlo. A tak museli prísť na rad naozaj poctivé skúšky, s neustálym rozprávaním. Veľmi pomohlo aj to, že mal s nami režisér Brutovský trpezlivosť a nechal nás sa na javisku vyrozprávať a až keď sme pochopili, čo rozprávame, začali sme robiť divadlo.
Za druhú hlavnú postavu je pasovaný profesor Serebriakov, ktorého hrá Jozef Stražan. Bude to predstavenie o slovných súbojoch s ním a ďalšími postavami?
Určite áno. Každá postava má v predstavení svoj vlastný príbeh. Až keď budú všetky príbehy fungovať dokopy, potom z toho niečo vznikne a bude sa na to dať pozerať. Väčšinou sme na javisku viacerí a musíme sa navzájom počúvať a reagovať tak, aby to žilo.
Režisér Lukáš Brutovský je známy tým, že svoje tvorí na úspornej scéne s dôrazom na herectvo. Ako hercovi vyhovuje práve tento prístup?
Pri tomto spôsobe inscenovania bolo dôležité, že sme boli veľmi poctiví v čítačkách a v rozoberaní textov. A tak mi v konečnom dôsledku tá takmer prázdna scéna neprekážala, hoci som naozaj nevedel, do čoho idem. Ale tým prečítaním a pochopením sme to zvládli.
Po postave Diderota vo Voľnomyšlienkarovi si preskočil takmer dve storočia k Hitlerovi v inscenácii Doma u Hitlerovcov – Historky z kuchyne a ako Ujo Váňa sa vraciaš o necelé storočie späť do ruských reálií 19. storočia. Asi nie je pre herca jednoduché, keď skúša novú postavu a musí pri tom prepínať počas repríz niekde úplne inde. Ako sa tým vysporiadavaš?
Pri všetkých svojich postavách sa snažím počas dvojmesačného predpremiérového skúšobného obdobia vyťažiť zo skúšok čo najviac. Venujem sa len tomu. A ak niečomu venujem poctivé dva mesiace, tak ma reprízy už neprekvapia. Samozrejme, že si doma zopakujem texty, ale nejaké oprašovačky na javisku už veľmi nepotrebujem.
Čechov sa do košického divadla vracia po desiatich rokov, Ujo Váňa po takmer šesťdesiatich. V čom bude nová inscenácia v repertoári iná aj v kontexte dramaturgie činohry v posledných rokoch?
Zaujímavé na tom určite je, že po predstaveniach ako Maškaráda je to opäť návrat do divadla. Možno by som to nemal prezrádzať, ale bude sa v našom Váňovi hrať práve o tomto priestore, o budove. Jednoducho sčasti hráme svoje vlastné životy a tak je to celé tak trochu aj o divadle aj o živote samotnom. V tom to bude možno pre diváka nové.
(Rozhovor bol publikovaný v týždenníku MY Košický večer)
