Opera

Giuseppe Verdi: FALSTAFF

• All

Peter Hochel: Falstaff - príbeh opery (na stiahnutie vo formáte pdf)

„Čo Vám mám povedať? Štyridsať rokov chcem napísať komickú operu a päťdesiat rokov poznám Veselé panie z Windsoru. Lenže zvyčajné ´ale´, ktoré sa vždy nájde, mi nedovolilo urobiť, čo som chcel. Teraz Boito odstránil všetky ´ale´ a napísal mi lyrickú komédiu, ktorá je iná ako ostatné. Nič neplánujem, dokonca ani neviem, či ju dokončím... No, opakujem... teší ma to...“

(Giuseppe Verdi Ginovi Monaldimu, 3. 12. 1890)

Istý hudobný kritik označil raz Verdiho Falstaffa za „ôsmy div sveta“. Slová sú to možno trochu prehnané, faktom však je, že posledný operný kus autora už takmer 80-ročného, je dielom paradoxov a prekvapení priam neskutočných. Kým Wagner, Verdiho rovesník a najvýznamnejší operný konkurent, končí svoju kariéru Parsifalom s posolstvom hlboko duchovným, Verdi sa s publikom lúči odkazom, že celý svet je iba fraškou a ľudstvo jej tvorcami. Najväčší operný tragik 19. storočia završuje životné dielo jednou z najbláznivejších hudobných komédií v histórii. Jeden z najväčších melodikov v dejinách opery končí operou, v ktorej nie je takmer žiadna „tradičná“ melódia. Skladateľ, ktorého drvivá väčšina „hitov“ neopúšťa prostú homofóniu a priznávkový rytmus, predvádza všetkým znalcom i kritikom so zreteľným potešením také štruktúry polymetrické a kontrapunktické, aké majú v danom čase – a žánri – sotva obdobu...

Ako vidno aj z úvodného citátu, túžbu napísať operu buffu, nosil v sebe Verdi po celý život. Minimálne preto, aby dokázal (okrem iných i pochybujúcemu kolegovi Rossinimu!), že „vie“ aj to, a súčasne „rehabilitoval“ svoj jediný veľký neúspech, komédiu Jeden deň kráľom, komponovanú v mladosti (1840) za ťažkých rodinných a osobných problémov. A hoci sa už po Aide dušoval, že operný svet ako skladateľ opúšťa, pretože viac nemá „čo povedať“, presvedčený Arrigom Boitom to „skúsil“ ešte Otellom (1887), svojim druhým dielom podľa Shakespeara. Od jeho mimoriadne úspešnej premiéry prešli viac než dva roky, počas ktorých sa Verdi od operného sveta opäť odvrátil, venujúc sa odpočinku na hospodárstve v Sant´Agate. Až si pred svojim kolegom a priateľom raz povzdychol: „Po neúnavnom masakrovaní toľkých hrdinov a hrdiniek by som mohol mať nakoniec právo aj na trochu smiechu.“ Boitovi nebolo treba viac. Okamžite si spomenul na Verdiho najobľúbenejšieho dramatika a jeho najvýstrednejšiu komédiu s nezabudnuteľnou postavou starnúceho a hlúpnuceho rytiera, neprestajne túžiaceho po víne, peniazoch a milostných dobrodružstvách. Sadá teda ku stolu a začiatkom júla 1889 posiela skladateľovi poštou prvý náčrt „Falstaffa“. Verdi je ohromený, nadšený, ale aj plný pochybností. O jeho zvláštnom rozpoložení svedčí i dojemná odpoveď zo 7. júla: „Drahý Boito, pokiaľ sa prechádzame iba vo svete myšlienok, všetko sa na nás usmieva, no akonáhle položíme nohu na zem, pri každom našom praktickom čine sa rodia pochybnosti a skľúčenosť. Keď ste pre mňa načrtávali Falstaffa, pomysleli ste vôbec na obrovský počet mojich rokov? Viem, že mi odpoviete ospevovaním môjho zdravotného stavu, zatiaľ výborného, silného... Veď dobre. Ale aj tak: dokážete uznať, že by som mohol byť obvinený z veľkej trúfalosti, ak by som si ešte naložil na plecia tak veľkú úlohu? A čo keby som už nepremohol únavu? Keby som nedokázal dokončiť tú hudbu? Potom by ste na mňa vyplýtvali Váš čas i námahu zbytočne! A to ja nechcem za všetko zlato sveta! Tá myšlienka je pre mňa neznesiteľná, a neznesiteľná o to viac, ak by ste písaním Falstaffa musel odvrátiť myseľ od svojho Nerona, alebo oneskoriť čas jeho dokončenia. Ako teda prekonať tieto pochybnosti? Máte Vy nejaké lepšie argumenty voči mojim? Prajem si to, ale neverím tomu. Ale keby ste našli čo len jeden, a ja zase prišiel na spôsob, ako zo seba striasť aspoň desať rokov... Aká radosť by bola povedať obecenstvu, že: EŠTE STÁLE SME TU! HURÁ!!!“

„Lámať“ však skladateľa dlho netreba. Arrigo to skúša hneď v liste z 9. júla takýmto rafinovaným spôsobom: „Neverím, že by Vás namáhalo písať komickú operu, pretože humor a smiech rozveseľujú ducha aj telo. Vy máte veľkú chuť pracovať, a to je nepochybne dôkazom Vášho zdravia aj sily. Existuje len jedna možnosť, ako skončiť ešte lepšie než s Otellom: uzavrieť to Falstaffom. Keď sme v ľudských srdciach vzbudili nárek a plač, je potrebné uzavrieť to smiechom k popukaniu.“ Na čo už do dvadsaťštyri hodín (!) prichádza Verdiho „imprimatur“: „Milý Boito, amen! Nech sa teda stane. Poďme robiť Falstaffa! Nemyslíme chvíľu na prekážky, vek či choroby. Zachovajme však hlboké tajomstvo. Toto slovo trikrát zdôrazňujem. Nik o tom nesmie vedieť! Ak máte chuť, začnite písať...“

Kompletné libreto Falstaffa je hotové o niekoľko mesiacov, a Verdi je s ním spokojný natoľko, že ho „pripomienkuje“ len minimálne. Vo všeobecnosti je text považovaný nielen za Boitov najlepší literárny výkon, ale za vôbec jedno z najkvalitnejších libriet histórie. I keď sa opiera zreteľne o Veselé panie z Windsoru (a sčasti historickú drámu Henrich IV., v ktorej Falstaff vystupuje ako bujarý spoločník kráľovho syna), je plné odkazov na mnoho ďalších hier W. Shakespeara (aj slová slávnej záverečnej fúgy sú napríklad obmenou výroku „Celý svet je scénou a muži i ženy na nej len hercami“ z Ako sa vám páči), ba dokonca svojim archaicko-hovorovým štýlom evokuje Boccacciov Dekameron a svet talianskych renesančných frašiek. Pôvodná Shakespearova predloha je tu, samozrejme, „zostrihaná“, dej zhustený, postavy redukované resp. „zlúčené“. Spôsob, akým to Boito robí, je však dramaticky i dramaturgicky bezchybný a „jeho“ verzia Veselých paničiek tak vydarená, že by mohla fungovať ako autonómna komédia dokonca bez hudby!

Nuž a ohľadom hudby samotnej: Pre znalcov a obdivovateľov tradičného Verdiho tradičného ide väčšinou o prvotný šok. Takmer celé dielo je totiž jedným veľkým, prekomponovaným parlandom, bez klasických širokých, výrazných melódií, či jasného delenia na uzavreté recitatívy, árie, ansámbly a zbory. Hudba plynie v neobyčajne ľahkom, svižnom štýle, a mimoriadne pružne reaguje na každý záchvev textu. Drobné melodické frázy vychádzajú takisto najmä z rytmu resp. dikcie slov, pričom sa menia tak rýchlo, že ich poslucháč takmer nedokáže uchopiť a udržať v pamäti. Po celý čas je doslova bombardovaný ohromným množstvom tém a motívov, ako aj pestrými a nečakanými zmenami tempa, rytmu, orchestrálnych textúr či harmonických plôch. Značne neverdiovskou je napokon aj inštrumentácia. Skladateľ síce požaduje veľký orchester, schopný v prípade potreby „zabrať“ ako sa patrí, no s jeho obsadením pracuje zväčša veľmi úsporne, priam až komorne. Každopádne, farby a efekty, ktoré z nástrojov dostáva, sú často nielen originálne, ale priam nezabudnuteľné! V doterajšej opernej histórii je dokonca bezprecedentný i spôsob, akým orchester permanentne vstupuje do deja, podopiera ho, komentuje, konverzuje s postavami, skáče im do rečí, ironicky sa škerí, drzo rehoce, zvedavo vyčkáva, trucovito mlčí... Všetky tieto prostriedky sú ešte i na sklonku 19. storočia natoľko moderné, že očaria a inšpirujú aj také progresívne zjavy storočia nastupujúceho, akými sú Giacomo Puccini, Richard Strauss, Ermanno Wolf-Ferrari či Ferruccio Busoni. Posledne zmienený skladateľ a teoretik, tvorca vizionárskeho Náčrtu novej estetiky hudobného umenia (1907) posiela dokonca Verdimu list, v ktorom ho oslovuje ako „najväčšieho talianskeho skladateľa“ a „jedného z najušľachtilejších ľudí svojej doby“, a zároveň vyznáva, že v ňom Falstaff „vyprovokoval takú revolúciu ducha“, že stretnutie s ním „považuje za začiatok novej epochy vo vlastnom umeleckom živote“...

Napriek prvotnému nadšeniu nejde, žiaľ, práca na opere Verdimu až tak „od ruky“, ako sa nádejal. Prvé dejstvo síce napíše v priebehu pár týždňov, potom však výrazne spomalí, stále častejšie upadajúc do letargie, pochybností a depresií, spôsobených smrťou či ochorením mnohých priateľov. V jeho korešpondencii z tých čias nachádzame viacero vyjadrení typu: „Dokončím teda Falstaffa, alebo to nedokážem? Kto vie. Píšem to bez akéhokoľvek cieľa, nemyslím na divadlá ani na spevákov. Chcem sa len pár hodín denne pobaviť...“ Vždy je tu však dobrý, verný Boito, ktorý ho rozveseľuje a povzbudzuje. Ich komunikácia v júni 1891 vyzerá trebárs nasledovne: „Starý Brucháč je na najlepšej ceste, aby sa zbláznil. Sú dni, keď sa nehýbe, len spí a má zlú náladu. Inokedy vykrikuje, behá a skáče a stvára neuveriteľný randál. Nechám ho, nech trochu ukojí svoje rozmary. Ale ak bude takto pokračovať, dám mu náhubok a zvieraciu kazajku!“ Boitova odpoveď znie: „Trikrát hurá! Nech chodí, nech behá, nech rozbíja okná a nábytok vo Vašej izbe – to nič, kúpite si nový. Rozmláti Vám klavír – to nič, kúpite si ďalší. Nech všetko prevráti hore nohami, až kým táto veľká scéna neskončí. Trikrát hurá! Pokračujte! Je to blázinec! Ale blázinec plný slnka a jasu!“

Každopádne, koncom leta 1892 je už Verdi s prácou tak ďaleko, že informáciu o novej opere púšťa na verejnosť, ba dokonca cez vydavateľa Ricordiho zisťuje možnosti jej uvedenia na scéne La Scaly začiatkom budúceho roka! Celý hudobný svet zostane v nadšení a úžase, akurát si nevie predstaviť, ako si tak starý, seriózny skladateľ dokáže poradiť s tak bláznivým a frivolným námetom. Do poslednej chvíle si však nedôveruje ani sám Verdi. Skúšky prebiehajú sčasti utajene, v súkromí, tlač je držaná od tela, ba autor si zazmluvňuje požiadavku, že celý projekt môže zrušiť ešte pár dní pred premiérou! Tú dokonca ohrozí aj predstaviteľ hlavnej úlohy, vynikajúci francúzsky barytón Victor Maurel (Verdiho prvý Jago), ktorého si skladateľ osobne vybral, no ktorého finančné aj pracovné požiadavky „sú tak nehorázne, prehnané a neuveriteľné, že nezostáva nič iné, ako to celé zastaviť!“ Všetky záležitosti sa ale urovnajú a skoro osemdesiatročný autor sa počas nácvikov Falstaffa dostáva do takej eufórie, ako už dávno nie. Na skúškach, ktoré sám režíruje, trávi šesť až osem hodín denne a všetko detailne pozoruje, vysvetľuje, opravuje, predohráva. Jeho pozoruhodný druhý dych (ale zrejme i podvedomé stotožnenie sa so svojim anti-hrdinom, starým milovníkom v „jeseni života“) zájde dokonca tak ďaleko, že začína dvoriť hneď dvom svojim speváčkam – Emme Zilli, predstaviteľke Alice a Giuseppine Pasqua, pani Quicklyovej...

Premiéra poslednej, dvadsiatej ôsmej opery Giuseppe Verdiho sa koná 9. februára 1893, len osem dní po premiére Manon Lescaut, prelomového operného hitu Giacoma Pucciniho. Predstavenie diriguje tridsaťročný Edoardo Mascheroni, postavu Nannette stvárňuje Adeline Stahle, prvá Nedda v „čerstvých“ Leoncavallových Komediantoch. La Scala je nabitá do posledného miestečka a predstavenie považované za tak „exkluzívne“, že lístky na večer sa predávajú až za tridsaťnásobok bežnej ceny! Prítomní sú mnohí najvyšší predstavitelia európskej kultúry, šľachty, politiky. Nechýbajú najrenomovanejší hudobníci a kritici, novú generáciu tvorcov talianskej opery zastupujú Puccini aj Mascagni. Nemôže sa dostaviť iba kráľ Umberto; Verdimu však posiela blahoželanie, končiace slovami: „V myšlienkach sa spolu s manželkou pripájame k aplauzu, ktorý budete prijímať. Buďte živý a zdravý ešte veľa rokov, ku cti umenia, pre radosť našu i celého vďačného Talianska, ktorého ste sa zastávali v dobách najťažších!“

Aplauz, ktorý prvé uvedenie Falstaffa zožne, je obrovský, a záverečná klaňačka trvá asi hodinu. Verdi s Boitom musia nakoniec z divadla odísť tajne, aby ich dav „neušliapal“. Rovnako nadšené je publikum aj na premiére rímskej 14. apríla. Tej sa tentoraz zúčastní i kráľovský pár, ktorý s úctou usadí manželov Verdiovcov vo vlastnej lóži. Na doskách La Scaly sa hrá Falstaff počas prvých dvoch mesiacov dvadsaťdvakrát, a potom s ním vyráža spoločnosť Victora Maurela na turné cez Janov, Rím, Benátky, Terst a Viedeň do Berlína. Ešte v tom istom roku (1893) odznie opera v Buenos Aires a po česky v Prahe; nemeckú premiéru má – pod taktovkou Gustava Mahlera – 2. januára 1894 v Hamburgu. Krátko na to je uvedená v Petrohrade a Paríži, vo francúzskom preklade, vytvorenom samotným Boitom. V Anglicku zaznie prvýkrát v Covent Garden 19. 5. 1894, 4. februára 1895 sa prvý raz hrá v Spojených štátoch na scéne Metropolitnej opery, v titulnej úlohe opäť s Maurelom. Počas ďalšieho viac než storočia sa Falstaff stáva srdcovou záležitosťou i profesionálnou vizitkou mnohých najväčších svetových barytonistov, dirigentov aj režisérov. A hoci dielo vzhľadom na svoj nezvyčajne „moderný“ štýl nikdy nestálo (a nestojí) v rebríčkoch popularity tak vysoko ako niektoré z Verdiho starších prác, svojim prekvapivo milým a bezprostredným účinkom na diváka má už dávno zaistené trvalé miesto v najhranejšom opernom repertoári všetkých čias...

P. S. Niekoľko rokov po skladateľovej smrti nachádza Arturo Toscanini na poslednej strane originálnej partitúry vložený lístok, písaný Verdiho rukou, a obsahujúci smutnú parafrázu Falstaffovho monológu: „Tak je koniec! Ale ešte kráčaj svojim životom, pokiaľ len budeš môcť... Choď, choď... kráčaj, kráčaj... Zbohom!“ Verdi síce po premiére Falstaffa vyhlasuje, že sa ešte poobzerá po nejakom dobrom librete (roky pritom zrejme najviac uvažuje o zhudobnení ďalšieho Shakespearovho príbehu, Kráľa Leara, ba dokonca Boito k nemu pripraví aj dáke skice!), no jeho slová zostávajú skôr len túžobným želaním. Sám už cíti, že čas príliš pokročil... O to dojemnejší je spôsob, akým opúšťa operný svet práve vo Falstaffovi. Respektíve, ako ktosi postrehol a definoval veľmi poeticky: záverečná scéna opery s veľkou, veselou fúgou je priam hudobným ekvivalentom Verdiho portrétov a fotografií z posledných rokov – starý muž, elegantný čierny klobúk, vráskavé oči, ktoré hľadeli na svet celý dlhý život, a dnes na naň múdro usmievajú...