Novú inscenáciu baletu Labutie jazero Petra Iľjiča Čajkovského, ktorá bude mať premiéru v piatok 23. marca, pripravuje ako režisér a choreograf s košickým baletným súborom Vladimir Malakhov. Vo svetovom balete je považovaný za jedného z najlepších tanečníkov svojej generácie. Je niekoľkonásobným víťazom prvých cien na medzinárodných baletných súťažiach vo Varne, Moskve a Paríži. Divákov počas svojej profesionálnej kariéry oslňoval kombináciou technickej dokonalosti a lyrickej výrečnosti. Európska tanečná kritika ho dokonca označila za „tanečníka storočia".
K Labutiemu jazeru má Malakhov špeciálny vzťah. „Existuje jeden príbeh o labuti, ktorý má korene v mojom detstve. Navštevoval som baletnú školu a počas jednej prestávky sme s priateľkou šli k jazeru, po ktorom plávali labute. Jedna labuť sa ku mne priblížila a ja som ju pohladil po hlave. Potom labuť odplávala. Vzápätí sa labuť vrátila ku mne a začala krúžiť po vode, stále rýchlejšie a rýchlejšie, až vyskočila z vody, priamo do mojej náruče. Hlavu si strčila pod moje ruky a chcela aby som ju hladil. Ťažko dýchala a akoby ma chcela svojim voľným krídlom objať. Potom len zalapala po vzduchu a jej život doslova vyhasol v mojich rukách. Táto udalosť ma veľmi dojala a podobný pocit sa mi vracal vždy, keď som vystupoval v nejakom predstavení Labutieho jazera. A vystupoval som v dvadsiatich štyroch verziách tohto slávneho baletu v rôznych choreografiách a rôznych divadlách. Vskutku, môžem povedať, že ma Labutie jazero sprevádza po celý život, a že na ten príbeh z môjho detstva som nikdy nezabudol,“ hovorí Malakhov.
Napriek tomu mu ako choreografovi trvalo veľmi dlho, kým sa odhodlal urobiť vlastnú inscenáciu Labutieho jazera. „Neviem, či to bolo presýtenosťou týmto dielom, alebo príliš veľkým pocitom zodpovednosti a strachom, či dokážem ukázať všetku jeho zložitosť. Nech je to už akokoľvek, veľa som premýšľal o Labuťom jazere, rezignoval som naň, a potom som opäť o ňom premýšľal... až pokiaľ ma Leonard Jakovina nenahovoril, aby som naštudoval predstavenie so záhrebským baletným súborom. Som mu vďačný za toto povzbudenie, pretože som sa nakoniec pustil do práce s baletom, ktorý zbožňujem, a tiež s hudbou skladateľa, z ktorého prýšti pravá ruská duša, vyvolávajúca nostalgiu a melanchóliu, a pritom evokuje naivné a vrúcne spomienky na detstvo, na domov,“ vysvetľuje Malakhov.
Ako akademický vzdelaný tanečník v svojej tvorbe preferuje klasické baletné diela. Aj v Košiciach uviedol ako svoju prvú inscenáciu v roku 2013 jeden z skvostov klasického baletného repertoáru, Bajadéru Ludwiga Minkusa. „Klasika je veľmi náročná na tanečný výkon, pretože tu možno vidieť každý detail, aj najmenšiu nepresnosť. Postupom času, keďže som tancoval v mnohých moderných baletných dielach, som si uvedomil, aké je potrebné, mať dobré baletné vzdelanie aj pre moderný tanec, pretože klasik má iný prístup k materiálu, ktorý interpretuje a ľahšie vytvára svoju tanečnú rolu. Nechcem aby ste ma zle pochopili. Nemám nič proti moderným baletným dielam, veď som tancoval v mnohých z nich. Vždy sa snažím dať pohybu nejaký obsah, pretože téma a príbeh sú pre mňa dôležité. A aj to je súčasťou klasiky. Okúzlenie klasikou naďalej existuje po celom svete, pretože ľudia milujú rozprávanie príbehov a dej, ktorý spĺňa dramaturgické princípy príbehu. Ľudia si radi pozrú vyrozprávaný príbeh a zažijú emócie, aj keď jeho prostredníctvom chcú zažiť pocity, ktoré prechádzajú cez jeho os. Preto si niektorí prídu pozrieť, aj niekoľko desiatok krát, dajme tomu Labutie jazero,“ vyznáva svoj vzťah ku klasickému baletu svetovo uznávaná baletná hviezda.
Pri tvorbe nového predstavenia, aj v košickom divadle kladie Vladimir Malakhov dôraz na tanečníkov, s ktorými pracuje. „Najprv si urobím kostru od ktorej začnem. Ale až keď vidím tanečníkov, urobím konečné rozhodnutia, pretože veľa toho robím podľa interpretov jednotlivých rolí. Každé telo je iné a každé vyžaduje iný scénický výraz, a ja chcem, aby sa tanečník cítil uvoľnene a aby sa netrápil s pohybom, ktorý mu trebárs nemusí vyhovovať, a kvôli ktorému môže mať ťažkosti vyjsť na javisko a odovzdať divákom svoju energiu. To je dôvod, prečo zvyčajne robím choreografiu podľa ľudí. Nechcem, aby boli ako stroje, ktoré produkujú pohyby, chcem im umožniť pôžitok z tanca. Človek je každý deň iný a aj jeho spôsob vyjadrovania na scéne sa mení. To beriem do úvahy, je to veľmi dôležité,“ vysvetľuje Malakhov.
Na svetových scénach sa Labutie jazero uvádza v rôznych verziách, ktoré sa líšia svojím záverom. Vo verzii, ktorá sa najviac hrá v Rusku a vo východnej Európe, zvíťazí úprimná láska a pomôže rozbiť kliatbu Rotbarta. V niektorých verziách sa zas princ s Odettou spoločne utopia v jazere, v amerických inscenáciách Odetta zvykne z nešťastnej lásky umrieť. „Väčšina inscenácií Labutieho jazera vychádza z verzie Leva Ivanova a Mariusa Petipa. Aj naša inscenácia vychádza z prevedení týchto starých majstrov, ako aj z jedného staromoskovského prevedenia. Všetko, čo som sa naučil v rôznych predstaveniach, určite ovplyvnilo aj moju verziu. Ale určite som sa snažil priniesť aj niečo nové. Pre mňa je dôležité, aby v predstavení neboli prázdne miesta,“ hovorí Malakhov o novej košickej inscenácii Labutieho jazera.
Predchádzajúca košická inscenácia Labutieho jazera manželov Marileny a Andreja Halászovcov z roku 2005 mala derniéru pred necelým rokom. V novej inscenácii Vladimira Malakhova sa zmenila aj hudobná dramaturgia. „Je veľa hudby, ktorú Čajkovskij napísal pre tento balet a nie všetky jej časti sa vždy používali. Preto sme v našom Labuťom jazere urobili niektoré zmeny v hudobnom zmysle, ktoré si okamžite vyžiadali aj iné choreografické riešenia niektorých miest. Je veľa nového, najmä v treťom dejstve, kde nápadníčky (nevesty) svojimi tancami súťažia o priazeň princa. To sú charakteristické čísla sólistiek na špičkách. Oproti originálu sú vynechané niektoré detaily, ako adagio, pas de quatre, tri labute. A tretie dejstvo je úplne iné, s výnimkou pas de deux, ktoré je Petipov originál,“ približuje Malakhov svoju verziu Labutieho jazera.
A aký osud pridelí hlavným postavám? Taký, aký vnímal aj Čajkovskij: „Osud hlavných postáv ostáva až do konca tragický, pretože ako poznáme osud Čajkovského, tragický koniec sa mu ponúkol sám od seba. Život tohto hudobného génia bol plný sĺz a tragédií a šťastné chvíle boli veľmi zriedkavé. A to je cítiť vo väčšine jeho diel. Časté sklamania ho priviedli k presvedčeniu, že ľudský život je riadený nešťastným osudom, ktorý bráni dosiahnutiu spokojnosti a šťastia. A to je práve to, o čom rozpráva jeho Labutie jazero. Osudová láska dvoch bytostí mohla mať silu uzdravenia, ale zostala len ilúziou. Už počas ich prvého stretnutia, keď sa nájdu a oddajú láske, snažiac sa o úplné vzájomné odovzdanie, cítime náznak toho, čo bude nasledovať. Princov omyl zničí hodnotu ich lásky, ktorá sa už nemôže naplniť, pretože démonický Rotbart úplne ovládne ich osudy....“
