Režisérom novej rozprávky Ronja, dcéra lúpežníka, ktorá bude mať premiéru v piatok 7. apríla na javisku Historickej budovy Štátneho divadla Košice, je Peter Palik. V rozhovore s dramaturgičkou Miriam Kičiňovou hovoril o prvom stretnutí s týmto príbehom, ale aj o tom, v čom sú deti v rozprávkach Astrid Lindgrenovej výnimočné a ako učia žiť aj dospelých.
Prečo vás z mnohých rozprávok Astrid Lindgrenovej zaujal práve príbeh o osudovom nepriateľstve a priateľstve, ktoré zároveň bolo medzi Ronjou a Birkom?
Tento príbeh ma oslovil už ako dieťa. Moja generácia pozná tento príbeh najmä z úžasného koprodukčného filmu, ktorý sa stal v osemdesiatych rokoch doslova kultovou záležitosťou. Je pravda, že tento príbeh je u nás menej známy, a oproti našim západným susedom, nemá takmer žiadnu inscenačnú tradíciu. Preto sa teším, že Štátne divadlo Košice, nám dalo priestor a uvedie Ronju, dcéru lúpežníka ako prvé na Slovensku. Lindgrenová v ňom, na pozadí konfliktu dvoch zbojníckych rodín, shakespearovským spôsobom spracováva tému priateľstva (detskej lásky) dvoch detí. Úžasne vykreslila vzťah tvrdohlavého otca s rovnako tvrdohlavou dcérou. Všetko to rámcuje témou prírody, ku ktorej si detskí hrdinovia tiež hľadajú vzťah a to ich životy formuje.
Svet príbehov, ale najmä postavy Astrid Lindregovenj sú plné netypických hrdinov. Čím sú ti sympatickí alebo aj nesympatickí? Čomu nás učia?
Lindgrenovej hrdinovia nie sú rozprávkoví. Často sú to len obyčajné deti, žijúce svoj obyčajný život, ktorý však invencia autorky dokáže zmeniť na rozprávku. Či už sú to deti z Bulerbynu, Emil z Lönnebergy, Ronja, či Pippi . Všetko sú to deti s obrovskou dávkou fantázie, chuťou žiť a objavovať svet. Skrz ne, sa môžeme naučiť žiť aj my, a uvedomiť si, že aj tie najbanálnejšie životné situácie môžu mať nádych dobrodružstva, a že len súcit, porozumenie a dobré medziľudské vzťahy nám môžu prinášať šťastie. Stačí len otvorene vnímať svet a bytosti okolo nás. Jednoducho žiť tu a teraz.
Dá sa tento príbeh stále považovať za rozprávku? Je to často viac pohľad detí na neduhy sveta dospelých...
Záleží od uhla pohľadu. Dalo by sa povedať, že rozprávkami môžu byť všetky príbehy, ktoré sa snažíme vyrozprávať iným, či už za pomoci literatúry, filmu alebo divadla. Bez ohľadu na to, či sú určené deťom alebo dospelým. Sila Lindgrenovej rozprávania tkvie v tom, že odhaľuje intímny svet detí. Nepozerá sa naň z vrchu, ale z vnútra . Dobre ho pozná a výborne mu rozumie. Bez toho, aby som si nekriticky idealizoval detský svet, môžem povedať, že je omnoho spontánnejší, nezištnejší, emocionálnejši a nespútanejší ako ten „dospelácky". V detskej optike sa naše problémy javia prinajmenšom divne. Ronja, dcéra lúpežníka je príbeh učený pre celú rodinu.
Zameraním ste režisér bábkového divadla, učíte na katedre bábkarskej tvorby. Aké boli vaše pocity pri vstupe do rýdzo činoherného prostredia? Uvidíme aj postupy, ktoré sú typické pre bábkové divadlo? Museli sa herci „učiť" nové veci?
Zásadne to nerozlišujem. Samozrejme, že pri práci v činohre kladiem viac dôraz na herca, ale i tu (ak je priestor), sa neostýcham použiť aj nejaké bábkarské finesy. Rozprávkové tituly si proste istý prvok ilúzie pýtajú. Herci sa sprvoti trocha obávajú, ale keď pochopia, že všetko je len hra, tak sa dokážu pre nové výrazové prostriedky nadchnúť. Verím, že to tak bolo aj v tomto prípade.
S akými pocitmi by mali diváci odchádzať z predstavenia, aby ste boli spokojní?
Hoci sa to možno neočakáva, ale aj rozprávka môže v sebe skrývať témy, ktoré sú aktuálne a hýbu našou spoločnosťou. V Ronji je to napríklad motív mladej generácie, ktorá odmietne staré lúpežnícke praktiky, a vyberie si život v pravde, láske a v harmónií s prírodou. Určite budem rád, ak niektoré z Lindgrenovej posolstiev zapôsobí na detských alebo dospelých divákov. Ale celkom sa uspokojím aj s tým, ak diváci v divadle pookrejú, neoľutujú čas strávení v hľadisku, a budú sa chcieť do divadla znova vrátiť.
