Činohra

Netrpezlivosť srdca - zrkadlenia súcitu

Kedy začala vaša záľuba v Stefanovi Zweigovi? Je v niečom jeho literárny svet špecifický, provokatívny? Prečo ho jednoducho máte rada?

Zweiga vnímam v celej komplexnosti jeho diela. K jeho knihám som sa dostala v rodinnej knižnici. Už vtedy tam bol preklad Netrpezlivosti srdca Perly Bžochovej. Ale postupne som nachádzala jeho eseje, biografické diela, romány. Celé sa to zavŕšilo knihou Svet včerajška. Často sa k nej vraciam. Zweig v nej popísal vlastný osud a postoj k spoločnosti. Už len tým, že sa volá svet včerajška, komunikuje so svetom dneška. Odpovedá aj mne, človeku 21. storočia, na množstvo historických kontextov, ktoré sa v dnešku zrkadlia. Keď napríklad hovoríme o vzťahu spoločnosti ku kultúre, tak Zweig upozorňuje na zaujímavú okolnosť, že aj tradiční strážcovia a protektori kultúry prestali pestovať umenie. On sám túto skupinu nazýva cisársky dvor, aristokracia. Ako príklad uvádza, že kým Mária Terézia vzdelávala svoje dcéry v hudbe u samotného Glucka, tak František Jozef sa údajne desiatky rokov nedotkol žiadnej knihy. Umenie sa ocitlo v skupine niečoho zanedbávaného a ani zďaleka nemalo podporu. Aby sa udržala úroveň filharmonických koncertov, či ich existenčná podpora, tak to bolo meštianstvo, ktoré zo súkromných zdrojov podporovalo umenie. V tomto cítim paralelu s dneškom, kto podporuje umenie a umelcov. Zweig sa v tejto knihe venuje nástupu nacionalizmu a Hitlera, ktorý totálne prepísal hodnoty našej spoločnosti a Európu ako takú ochromil nástup nacizmu.

Práve situáciu polarizovanej spoločnosti v prvom desaťročí dvadsiateho storočia nazýva Zweig vojna proti všetkým. V novej Európe zaniká individuálna sloboda. Sám ako žid zažíva a popisuje obrovskú tragédiu. Jeho dielo spálili, priklincovali na stĺpy... a tak svoj životný osud zavŕšil samovraždou, lebo nechcel žiť vo svete, kde sa pália knihy a kde si nikto neváži po stáročia vytváranú kultúru. Napriek tejto tragédii a depresii odhaľuje  obrovskú silu vnútornej slobody, ktorú človeku v princípe nikto vziať nevie. Je to autor, ktorý ma myšlienkovo nesmierne obohacuje. Aj citátmi ako napríklad tento: „Šťastie nášho života záleží od druhu našich myšlienok.” Poukazuje na ratio, s čím má naša doba problém, keďže podliehame emóciám a fakty nás tak trochu prestávajú zaujímať. Zweig hovorí, že nič neprekvapí ľudí viac ako zdravý rozum a jednanie.

Práve Netrpezlivosť srdca je ponor do tém veľmi citlivých. Medzi historickým kontextom sa odvíja zvláštny ľúbostný príbeh, kým pochopíme, že to je istá kamufláž... Čím vás chytila za srdce Netrpezlivosť srdca? A čím by mohla chytiť za srdce iných?

Netrpezlivosť srdca je v kontexte jeho tvorby výnimočná. Sú na ňu kontroverzné reakcie. Niekto ju číta ako ľúbostný príbeh, román a tí, ktorí majú Zweiga radšej ako autora faktografickejšieho, autora odstupu, tak tento román nenapĺňa ich očakávania. Ja sa v divadle hlásim často k príbehom. Príbeh je niečo, čo má človek potrebu rozprávať, vzájomne zdieľať od neandertálcov až po súčasníkov. A tento príbeh má pre mňa potenciál javiskového uvedenia.

Za príbehom chromého dievčaťa, ktoré sa nešťastne zamiluje do dôstojníka pri jazdeckom pluku, odkrýva Zweig silné myšlienky, ktoré sa točia okolo súcitu. Súcit, ktorý psychologicky Zweig analyzuje ako nejakú emóciu, či motiváciu, ktorá núti človeka konať. Zvládať emócie je silná téma. Súcit, ktorý Zweig delí na tvorivý a ten zjednodušene povedané ničivý, je kategória, s ktorou sa stretáva každý z nás. Nevieme, či niečo konáme zo súcitu alebo preto, lebo to urobiť chceme. Hranice našej vôle, nášho rozhodovania sa, sú ovplyvnené, tým, či niečo robíme kvôli iným, alebo preto, lebo sa obávame reakcie vonkajšieho prostredia. Alebo niečo neurobíme práve preto, lebo si myslíme, že nie sme dosť silní, aby sme to zvládli. Inokedy konáme paradoxne v presvedčení, že konáme správne, a pritom by sme mali ísť proti svojej vôli. A tomu môžeme dať v divadle priestor. Vidieť samých seba pri týchto jednoduchých rozhodnutiach, ktoré v živote robíme. Psychologicky sa ponoriť do toho, kde je podstata rozhodovania.

Občas, ak chceme byť dobrými ľuďmi, nevieme jasne povedať iným veci a informácie, ktoré ich zrania. Potom prichádza kategória bielych klamstiev, polovičných právd, ktoré v živote často využívame. Je to aj etický problém spoločnosti. V kresťanstve sa to viaže na morálku človeka, správania sa. Tak prichádzame ku kategórii obety, s ktorou sa stretávame. Hlavný protagonista sa pýta, som schopný obetovať svoj život pre blížneho, pre istú ženu, ktorú nejakým spôsobom zachránim? Tie hranice egoizmu sú konfrontované u Zweiga rafinovane s podobou lekára Condora, ktorý žije so slepou manželkou. Spoločnosť/vonkajšie prostredie vníma jeho rozhodnutie ako akt nezmyselného súcitu. Pretože ju nebol schopný vyliečiť, tak ju zachránil touto formou. Nepripúšťa možnosť obety z lásky. Sú to zaujímavé zrkadlenia súcitu. V tomto momente Zweig otvára tému individualizmu a vzťahu k zodpovednosti našej generácie verzus myšlienky humanizmu a morálky minulého storočia.

Pri tejto inscenácii nie ste iba režisérkou, ale aj autorkou dramatizácie. Ako sa cítite v tejto pozícii? Čo je najzložitejšie preniesť z novely do dramatickej situácie?

Samotná dramatizácia bola pre mňa náročná. Lepšie sa cítim ako režisérka, nie dramatizátorka. Ale keď už takáto úloha nastane, tak sa snažím uchopiť z toho diela práve to, čo mi príde zaujímavé pre javisko. Na úkor rozsahu románu som však musela urobiť rozhodnutia a nespracovať niektoré motívy, situácie, ktoré nebolo možné realizovať. Zweig zámerne rozpráva román pred rokom 1938, ale samotný príbeh situuje do roku 1913. Tento rámec a odstup sa mi bohužiaľ nepodarilo dostať do dramatizácie. Z hľadiska literárneho diela je ale dôležitý. Aj my ako inscenátori rozprávame príbeh z pohľadu nášho storočia. Ak by si Toni dnešnej doby obliekol uniformu muža z roku 1913, bola by mu stále dobrá? Skrývali by sa pod ňou rovnaké pohnútky, rovnaké zmýšľanie? Ako by reagoval muž v tomto storočí na zámery a šialené ciele boja v prvej svetovej vojne? Druhý dôležitý aspekt v dramatizácii bolo zachovať Toniho vnútorné prežívanie, ktoré je v absolútnom rozpore s tým, čo ukazuje navonok. Dostať do dramatickej podoby Toniho vnútorný svet, ktorý pomenúva to ľudské rozorvanie. Ten stav, keď si myslíte niečo iné, viete niečo iné, či túžite po niečom celkom inom a navonok ste buď paralyzovaný samotnou situáciou, alebo o tom nevypovedáte. To je ďalší lákavý rozmer dramatizácie.

Váš režijný rukopis je jasne rozpoznateľný. A herec je vo vašej inscenácii málokedy statický. Tu prichádza kontrast. Hlavná hrdinka Edita má pohybový hendikep. Ako sa stretne motív nemožnosti pohybu s režisérkou, ktorá v pohybe, či fyzickom konaní má hybnú silu inscenácie?

Väčšina z nás má už pri čítaní nejaké vízie a obrazy. Mňa fascinovala Editina energia, ktorú Zweig vkladá do jej spôsobu reči. Keď Zweigove postavy hovoria, sú nezastaviteľné a tie ostatné čakajú na svoj čas. Edita je v tom nekompromisná. Jej energia priniesla túžbu hýbať sa. Práve Toni jej ponúka vďaka pozmeneniu nejakých faktov nádej a možnosť aspoň raz niekomu dôverovať. Edita uverí v klamstvo a jej veľmi ťažko vybojovaný boj s dôverou je nakoniec vierou v klamstvo. Práve Editina túžba vyzdravieť pre iného muža mi priniesla ideu, že je to postava, ktorá sa paradoxne hýbe najviac. Toto chromé dievča túži chodiť. Jej otec má prostriedky a robí všetko preto, aby dostupné lekárske kúry svojej dcére zabezpečil. To maximum, ktoré môže, urobí. To mi vnuklo myšlienku, že dom Kekesfalvovcov je maximálne prispôsobený Editinmu pohybu. Rodina si nepripúšťa jej hendikep, už len tým, že sa v dome nebudú nachádzať barle a vozíky. A keďže Edita túžila byť tanečnicou, budú tam tanečné bradlá, napríklad. Práve kontrasty sú pre mňa zaujímavé. Napríklad už spomínaný kontrast Toniho vnútorného sveta s tým, čo ide z neho navonok. A takýto kontrast hľadám v dialógu textu a pohybu. Naše telo často prezrádza to, čo cítime vo vnútri a čo sa snažíme maskovať. Tieto princípy sú naklonené môjmu režijnému jazyku. Nechcem príbeh násilne dynamizovať, ale paralýzu divadelne stvárniť cez snahu prekonať ju.

Nie ste režisérka, ktorá sa vždy fixuje na rovnaký tvorivý tím. Práve naopak, máte rada nové spolupráce. Ako ich vytvárate? A ako sa objavili v tejto inscenácii?

Pri voľbe inscenačného tímu som intuitívne vychádzala z dôležitých tematických okruhov a vlastne z nejakého vizuálneho zachytenia diela. S Dianou Strauszovou sme zohratí tím a spolupracujeme na nezávislých produkciách, ale aj v kamenných divadlách. Väčšinou abstraktné scény mi umožňujú kreovať obrazy práve cez fyzikalitu herca. Po prvý raz spolupracujeme s Laurou Štorcelovou. Venuje sa aj fotografii, stylingu a visual arts, takým štylizovanejším projektom. Jej minimalistické fotografie sa mi spojili s Editou a sterilitou a s detailom. S Jonatanom Pastirčákom tiež nerobím prvý raz. Moje úvahy smerovali k tomu, ako by vyzeral Toni dnešného sveta a tá túžba Edity tancovať sa mi spojili s rôznymi identitami Jonatana Pastirčáka ako Isama Zing, Pjoni, či jeho divadelnej tvorby. Cenným objavom je pre mňa spolupráca s Andrejom Petrovičom. Priznám sa, že je to moja prvá pohybová spolupráca. Základná črta mojej réžie sa spája s fyzikalitou herca a je to pre mňa doslova intímna záležitosť. Bolo pre mňa ťažko predstaviteľné pustiť do tejto sféry iného človeka. Ale s Andrejom to klaplo na prvé stretnutie. Páči sa mi spôsob jeho javiskového myslenia, to ako citlivo vie vstúpiť do našich mizanscén, kde vo vzájomnom dialógu kreujeme obrazy.

Je to vaša štvrtá spolupráca so Štátnym divadlo Košice. Kto sa bojí Virginie Woolfovej,  Znovuzjednotenie Kóreí, Borodáč alebo Tri sestry a teraz Netrpezlivosť srdca. Aké sú pre tvorkyňu návraty do toho istého hereckého ansámblu?

Musím potvrdiť to klišé, že to má obrovský význam. Má zmysel sa približne po dvoch rokoch vracať k nejakému súboru, pretože vieme odhadnúť svoje očakávania, posúvať sa ďalej, došli sme k hraniciam možností, ale vieme si dávať nové výzvy. Nemusíme sa vracať k bodu nula. Teším sa, ak v kamennej inštitúcii môžem dať príležitosť domácim hercom a môžeme vytvoriť niečo nové a vzájomne si otvoriť pohľady na divadlo. Pre mňa veľa znamená, ak sa s hercom staneme partnermi. Musím povedať, že si tento tím, ktorý mám, jeho podporu a nasadenie vážim. A nie je to fráza, ale cenné poznanie.