Letopisy košického divadla majú vyše tisíc strán a dočítate sa v nich o tom, čo sa dialo v divadelnom živote Košíc od roku 1557 po rok 2015. Pred štyrmi rokmi uzrela svetlo sveta rozsiahla publikácia teatrológa Tibora Ferka „Divadelné mesta Cassa, Caschau, Kassa, Košice 1557 – 1945 v súvislostiach dejín". V týchto dňoch, pri príležitosti 460. výročia prvého divadelného predstavenia v Košiciach, prichádza na svet rozšírené druhé vydanie s pridanými rokmi 1945 až 2015.
Kedy sa zrodila myšlienka spracovať dejiny divadelníctva v Košiciach a dá sa vôbec povedať, koľko hodín, dní či dokonca rokov trvalo jej spracovanie do knižnej podoby?
Touto myšlienkou som sa začal zaoberať ešte za čias socializmu. Keď som začal pracovať pre divadlo, nielenže som začal zhromažďovať rôzne materiály a dokumentáciou, ale čím ďalej tým hlbšie som sa do toho ponáral. Začal som zisťovať, hľadať staré noviny, letáky v knižnici. A tak sa to celé začalo rodiť. Prvý diel, do roku 1945, bol aj čítaním nielen pre divadelníkov, lebo som sa popri divadelných udalostiach snažil zachytiť aj dôležité spoločenské udalosti z dejín mesta, Európy a možno i sveta. Tým je povedané aj to, ako dlho sa to celé rodilo. Mám už svoje roky a som predovšetkým rád, že sa to dostalo do knižnej podoby aj poďakovať za to vydavateľstvu Equilibria či Štátnemu divadlu Košice.
Bolo niečo, čo vás prekvapilo v súvislosti s dejinami divadla v našom meste?
Určite ma prekvapilo to, že v období formovania maďarského a nemeckého divadla v meste sa inscenácie, ktoré sa hrali v Košiciach, hrali aj v celom Uhorsku, ale aj Rakúsku. Fungovala centrálna cenzúra a to, čo schválilo, sa mohlo hrať. A bolo to nielen o predstaveniach, ale aj o súboroch. Tie isté, ktoré hrali u nás, hrali aj v Bratislave či Budapešti. Košice tak jednoznačne patrili k európskym kultúrnym centrám, čo sa potvrdilo aj vtedy, keď tu napríklad Kazinczy prekladal Shakespeara. V tom čase, na konci 18. storočia, sa v Košiciach dokonca v kultúre dialo viac ako v Budapešti.
Vychádza druhý diel venovaný posledným sedemdesiatim rokom divadelníctva v Košiciach, ktorých ste už boli priamou súčasťou. Písal sa ľahšie ako prvý?
Profesionálne som sa začal divadlu venovať po roku 1968, keď som musel odísť z televízie. V divadle som napokon začínal za mizerných podmienok. V druhej časti už neprepájam divadelné dejiny s udalosťami vo svet, ale skôr sa venujem tomu, ako na divadlo pôsobilo spoločenské a politické zmeny roku 1968 či 1989. Mám tam aj sekciu, ktorá otvára 13. komnatu košickej činohry, kde dokumenty napríklad o tom, ako sa na straníckych orgánoch riešilo to, čo sa má hrať, ale aj o tom, ako po roku 1989 boli funkcie prideľované protekčne. A otvoril som aj svoj súkromný trezor, kde prvý raz publikujem záznamy získané z Ústavu pamäti národa, ktoré o mne po mojom nástupe do divadla viedla komunistická Štátna bezpečnosť. Nechcem si robiť slávu, lebo je to už dávno a nie je to zaujímavé, ale dokresľuje to aj uhol pohľadu a to, čím som bol v divadle limitovaný.
Dodnes pravidelne chodievate na premiéry nielen Štátneho divadla... .
Môj priateľ Anton Kret, dlhoročný dramaturg bratislavského SND a aj lektor novej knihy, sa ma pýtal, či ešte chodím do divadla. „Veď už sme videli všetko," povedal. Sme v podobnej pozícii, lebo sme toho videli veľa. Ale stále ma láka vidieť, ako sa to robí dnes.
(Rozhovor bol publikovaný v týždenníku Košický Večer 31.3.2017)
