V piatok 5. októbra sa na javisko Historickej budovy Štátneho divadla Košice štvrtýkrát vráti opereta Netopier kráľa viedenských valčíkov Johanna Straussa ml. O tom, ako vznikalo jedno z najhrávanejších diel svetového operetného repertoáru, ale aj o tom, prečo sa Strauss sprvu operete bránil, zhrnul viacero historických faktov publicista a dramaturg Daniel Jäger.
Tvorba viedenskej dynastie Straussovcov predstavuje obrovskú pokladnicu diel, dokumentujúcich jednu výnimočnú a do istej miery špecifickú etapu európskej hudby. Sám Johann Strauss mladší bol autorom asi päťsto skladieb, v ktorých rozvinul tanečné formy skladieb svojho otca, a to nielen pochodov, valčíkov a poliek, ale aj štvoryliek a kvapíkov. Označenie Straussa ako „kráľa valčíkov“ rozhodne nie je nadnesené. Valčík ako taký doviedol k dokonalosti a tanečná hudba sa vďaka nemu stala skutočným umením. Valčíky ako Víno, ženy, spev; Poviedky z Viedenského lesa, Cisársky valčík a najmä Na krásnom modrom Dunaji, ktorý sa stal akousi hymnou Viedne, zabezpečili Straussovi nesmrteľnosť.
Ako „kráľ valčíkov“ necítil Johann Strauss potrebu pomýšľať na dráhu operného alebo operetného skladateľa. V šesťdesiatych rokoch devätnásteho storočia už patril medzi popredné viedenské osobnosti, bol nesmierne populárny, finančne zaistený, jeho tanečné skladby sa hojne a úspešne hrali. Dá sa povedať, že v tom čase už Strauss dosiahol vrchol svojej skladateľskej a kapelníckej činnosti. Vyrážal na umelecké cesty mimo Viedne a jeho hudba sa čím ďalej, tým rýchlejšie šírila celou Európou. V roku 1862 uzavrel v Katedrále sv. Štefana vo Viedni sobáš s bývalou speváčkou Henriette Treffzovou (1818–1878), zvanou Jetty. Sklamal tak síce zástupy svojich obdivovateliek, ale ako sa neskôr ukázalo, o sedem rokov staršia Jetty mala na Straussov umelecký rozvoj zásadný vplyv. Bola mu neúnavnou a horlivou podporovateľkou, vybavovala jeho korešpondenciu, viedla administratívu v súvislosti s jeho angažmánmi a turné... Bola skrátka neoceniteľnou, v jej osobe sa prepojila milujúca manželka, radkyňa, sekretárka a z dnešného uhla pohľadu aj manažérka. A bola to práve ona, kto Johanna nasmeroval na dráhu operetného skladateľa. Ale nepredbiehajme.
Vo Viedni, predchnutej tradíciou Mozartových singspielov a Nestroyových ľudových hier, bola opereta ako nedávno vzniknutý žáner vítaná s otvorenou náručou. Diela otca operety, Jacquesa Offenabacha, (1819–1880) boli pre viedenské uvedenie „očistené“ od politických vtipov na účet Druhého cisárstva Napoleona III. Vďaka svojej hudbe s akcentom na ľudovú zábavnosť si opereta Viedenčanov prakticky okamžite získala. Čoskoro sa jej úspech stal tŕňom v oku domácim skladateľom, ktorí sa preto začali novým žánrom takisto zaoberať. Nebol to ale Johann Strauss, ako by sa dalo predpokladať, kto sa napokon stal zakladateľom viedenskej operety. Ako prvý sa odhodlal skomponovať dielo „ľahkonohého žánru“ vtedajší kapelník Theater an der Wien Franz von Suppé (1819–1895). V roku 1860 zložil v offenbachovskom štýle jednoaktovú operetu s názvom Penzionát. A na Suppého nadviazal v roku 1867 Karl Millöcker (1842–1899) svojou operetno-mytologickou paródiou Diana.
Samotný Johann Strauss so zložením operety dlho váhal. Považoval sa za skladateľa absolútnej hudby, ktorá mala byť natoľko veľavravná, že nebolo potrebné ju podkladať slovami. Nakoniec ale ani on neodolal zvodom divadelného sveta. A to vďaka manželke Jetty (mimochodom, bývalej vynikajúcej mezzosopranistke), ktorá ho ku kompozícii nakoniec prinútila pomocou malej ľsti. Jetty nechala niektoré manželove menšie skladby tajne otextovať a sám Strauss bol výsledkom natoľko milo prekvapený, že napokon v roku 1868 načrtol operetu s názvom Veselé ženy viedenské. Toto dielo ale nikdy nedokončil a dnes je považované za stratené.
Prvým Straussovým uceleným javiskovým dielom je opereta Indigo a štyridsať lúpežníkov, s libretom čiastočne inšpirovaným rozprávkou o Alibabovi a štyridsiatich zbojníkoch. Vo výsledku sa jedná o satiru skorumpovanej vlády, nepoužiteľných ministrov aj nemravných kňazov. Dej sa odohráva vo vymyslenom tureckom kráľovstve Macassar, ktorého vladár Indigo, aby naplnil štátnu pokladnicu, zdaňuje ženy podľa krásy a mužov podľa chytrosti. Keďže sa každá žena pokladá za krásnu a každý muž za šikovného, kráľovská pokladnica nikdy nevládne prázdnotou. Premiéra sa uskutočnila pod Straussovou taktovkou 10. februára 1871 v Theater an der Wien. Do hľadiska vtedy zasadla kompletná viedenská spoločenská smotánka. Každý, kto vo Viedni niečo znamenal, musel skrátka pri premiére prvej operety milovaného „kráľa valčíkov“ byť. Hoci priebeh príprav bol poznamenaný nervozitou a sám Strauss sa obával neúspechu, premiéra bola jednoznačne triumfom. Po sedemdesiatich úspešných reprízach bol Indigo uvedený aj na ďalších scénach Rakúsko-Uhorska a, aspoň čo do záujmu publika, zvíťazil aj nad dielami Jacquesa Offenbacha. V roku 1906 operetu Leo Stein a Karl Lindau prepracovali a pod názvom Tisíc a jedna noc sa hrá dodnes.
Po úspechu Indiga všetci netrpezlivo očakávali Straussovu ďalšiu operetu. Z obrovského množstva textov, ktoré sa skladateľovi hrnuli, si spoločne s Jetty vybral jeden s názvom Karneval v Ríme. Šlo o spracovanie komédie Il Piccolino slávneho parížskeho dramatika Victoriena Sardoua (1831–1908), ktoré pre Straussa pripravil autor textu Veselých žien viedenských, Josef Brauner. Strauss operetu dokončil po návrate zo svojho úspešného turné po Amerike a 1. marca 1873 uzrel Karneval v Ríme svetlo sveta v Theater an der Wien. A opäť to bol Straussov triumf.
NETOPIER
Keď po úspechu Indiga a Karnevalu hľadal skladateľ vhodný text pre ďalšie operetné dielo, z mnohých, ktoré prichádzali do úvahy, vybral nakoniec látku, ku ktorej sa dostal náhodou. Za všetkým stál muž menom Gustav Lewy (1824–1901), nakladateľ a divadelný agent, ktorý mal povestný čuch na dramaturgické objavy. A tie boli v danej dobe viac než žiadúce. Hospodárska kríza, vyvolaná krachom viedenskej burzy v máji 1873, zapríčinila výrazný pokles návštevnosti divadiel a publikum si bolo možné získať len atraktívnymi novinkami. Na jednu takú Lewy upozornil spoluriaditeľov Theater an der Wien, intendanta Maximiliana Steinera (1830–1880) a prvú subretu Máriu Geistingerovú (1836–1900). Bol to vaudeville Offenbachových libretistov, Henriho Meilhaca (1831–1897) a Ludovica Halévyho (1834–1908), ktorého premiéra sa uskutočnila začiatkom septembra roka 1872 v parížskom Théâtre du Palais-Royal. Tento zábavný divadelný program so spevmi a tancami, ktorý niesol názov Le Reveillon (Štedrovečerná večera), sa odohrával v bohatom meštianskom prostredí a v Paríži vzbudil doslova senzáciu. Steiner sa nechal Lewym prehovoriť a zakúpil práva na uvedenie tohto diela v nemeckých krajinách.
Po tom, čo text vaudevillu doputoval do Viedne, nastalo ale v Theater an der Wien rozhorčenie. Už samotný názov bol málo viedenský a viac ako oslavu Štedrého večera pripomínal dej silvestrovskej noci. Nič nenasvedčovalo tomu, že by šlo o titul, ktorý by mohol v čase hospodárskej krízy divadlo odvrátiť od blížiaceho sa krachu. Steiner sa teda rozhodol - so slovami obrovskej chvály - ponúknuť novinku konkurencii, teda Dvornej opere. Jej riaditeľ Franz von Jauner (1831–1900) bol ale obozretný. Nechal text preložiť svojím bývalým stálym libretistom, v tom čase už sedemdesiatročným Karlom Haffnerom (1804–1876) a po prečítaní prekladu ponuku svojho konkurenta s vďakou odmietol. Podnikavý Gustav Lewy Steinerovi navrhol, aby nechal preložený text prepracovať na operetné libreto pre Johanna Straussa, ktorý po úspechu Karnevalu v Ríme nebol stále rozhodnutý pre ďalší text.
Haffnerovho prekladu sa ujal skúsený Richard Genée (1824–1895). Ten ale nakoniec z prekladu použil len mená postáv a samotné libreto napísal podľa francúzskeho originálu. Z úcty k rešpektovanému Haffnerovi, s ktorým sa osobne nikdy nestretol, však privolil, aby ho v prípade divadelného uvedenia výsledného textu uvádzali ako spoluautora. Už vo francúzskom origináli sa všetko točí okolo Duparqutovej (teda Falkeho) pomsty za to, že ho opitého po jednom karnevalovom večierku vysadil Gaillardin (teda Eisenstein) ráno na ulici a on potom musel za všeobecného posmechu okoloidúcich bežať v kostýme cez celé mesto - avšak nie ako netopier, lež ako modrý vták. Oproti originálu, ktorý bol svojou podstatou komorným príbehom, nie výpravnou komédiou ako ju poznáme dnes, dal Genée väčší priestor ženským postavám Fany (respektíve Rosalinde) a Pernette (respektíve Adele), ktoré v pôvodnom vaudeville vystupovali iba v prvom dejstve. Zo štedrovečernej večere u Princa Yermontoffa (teda Orlofského) v druhom dejstve urobil Genée veľkolepý ples, v ktorom sa mohlo bohato uplatniť Straussovo skladateľské umenie. Na tento ples v Genéeho verzii pozve Dr. Falke nielen Eisensteina a riaditeľa väznice Franka (ako tomu bolo v origináli), ale aj Eisensteinovu manželku a komornú. Vo výslednej komédii prevlekov, v ktorej sa každý za niekoho vydáva, Eisenstein flirtuje nielen so svojou komornou Adelou, ale aj s tajomnou maďarskou grófkou, v ktorej nespozná vlastnú ženu. V treťom dejstve Genée oživil tradíciu viedenskej frašky. Len namiesto populárnej postavy Leopolda, popíjajúceho koňak, je tu väzenský dozorca Frosch.
Strauss sa nechal Genéeho spracovaním inšpirovať a vytvoril jedno z najlepších diel operetného žánru. Klavírny doprovod skomponoval počas šiestich týždňov, o niečo viac času venoval inštrumentácii. Za necelé štyri mesiace, počnúc októbrom 1873, bola opereta kompletne hotová. A vzniklo dielo vskutku majstrovské. Valčíky a polky v ňom už nie sú samoúčelné, ale sú súčasťou dramaturgicky majstrovsky premysleného celku. Ich prostredníctvom sú charakterizované jednotlivé postavy malomeštiakov, ktorí túžia po tom, čo riadením osudu nemajú. Eisenstein uteká do spoločnosti, kde by sťa Don Juan rád zviedol nejednu ženu, ale nedarí sa mu to. Rosalinda sa doma nudí a chcela by si nájsť atraktívneho milenca, ale ani ona neuspeje. Adela by, podobne ako jej sestra Ida, rada išla k divadlu, je však len obyčajnou komornou. Všetci sa skrátka hrajú na niečo, čím nie sú: Eisenstein na markíza de Renard, Adela na speváčku Dvornej opery, riaditeľ väznice Frank na Chevaliera Chagrina, Rosalinda na uhorskú grófku... Len "dramaturg" a "režisér" toho všetkého, Dr. Falke, zostáva sám sebou.
Premiéra sa uskutočnila 5. apríla 1874 v Theater an der Wien. Divácky ohlas bol obrovský, takmer každé číslo museli opakovať. Dobová kritika však bola triezvejšia. Objavili sa výhrady najmä voči libretu, ktoré bolo považované za "nedosahujúce kvalít Straussovej hudby". Kritike vadilo napríklad Alfrédovo prezlečenie do župana, či meranie tepu pri slávnom hodinkovom duete. Oboje bolo považované za krajne vulgárne. Niektorým recenzentom možno prekážal fakt, že Genée so Straussom týmto dielom nastavili zrkadlo viedenskej meštianskej spoločnosti so všetkými jej neresťami.
Hoci je Netopier vrcholným reprezentantom viedenskej operety, nezaprie svoj francúzsky pôvod. Sú mu vlastné šarm a noblesa, perlí ako to najlepšie šampanské. Po obrovskom úspechu vo Viedni mal byť Netopier uvedený v krajine svojho pôvodu, vo Francúzsku, ale nastali komplikácie. Pôvodní autori diela Le Reveillon, Meilhac a Halevy, sa veľmi ostro postavili proti tomu, že ich látka bola vo Viedni prepracovaná na operetu. Argumentovali tým, že predali práva do nemecky hovoriacich krajín len na preklad originálu, nie na adaptáciu, ktorú urobili Genée so Straussom. Vtedy na scénu opäť vstúpil obratný Gustav Lewy, ktorý vzal niekoľko čísel z Netopiera, nechal napísať úplne nové libreto, pripojil niekoľko Straussových kupletov a opereta bola v roku 1877 uvedená v parížskom Théâtre de la Renaissance pod názvom Cigánka. Treba dodať, že s neveľkým ohlasom. Vo svojej pôvodnej viedenskej podobe Netopier v Paríži zaznel až po Meilhacovej smrti v roku 1904.
Postupom času sa Netopier stal najhranejšou rakúskou operetou a dodnes je kmeňovým dielom svetovej operetnej tvorby, pravidelne sa objavujúcim aj na operných javiskách. Prvýkrát sa tak stalo zásluhou Gustava Mahlera v roku 1894 v Hamburgu, a čoskoro nato sa Netopier objavil aj na scéne viedenskej Dvornej opery. Pod jeho kompletnými nahrávkami sú podpísané mená ako Herbert von Karajan alebo Carlos Kleiber, ako hostia na plese u Orlofského sa pravidelne objavujú speváci zvučných mien. Z pätnástky Straussom dokončených operiet stojí Netopier na prvom mieste, nasledovaný Cigánskym barónom (1885) a Nocou v Benátkach (1883). Obrovskú popularitu diela dokladá aj fakt, že do roku Straussovej smrti (1899) zaznamenal vo Viedni viac ako tristo repríz. Ak by sme mali vybrať opus, ktorý bytostne charakterizuje viedenskú operetu, bol by to práve Netopier.
Daniel Jäger
