„Košickou lekciou belcanta“ nazval po májovej online premiére inscenáciu Donizettiho opery Roberto Devereux operný kritik Pavel Unger v recenzii na portáli operaslovakia.sk. Už vo štvrtok 30. septembra a v piatok 1. októbra čakajú vôbec prvé scénické uvedenie tejto opery na Slovensku živé premiéry. Aký je príbeh tejto opery?
Kráľovná Alžbeta I. (1533 - 1603) z rodu Tudorovcov bola dcérou povestného Henricha VIII. a jeho druhej manželky, Anny Boleynovej. Anglicku vládla od roku 1558 až do smrti, a za svojho panovania nielenže zabezpečila chudobnej, vojnami, náboženskými spormi a mocenskými záujmami zmietanej krajine obdobie vzácnej stability a prosperity, ale vytvorila z nej doslova svetovú veľmoc. Medzi jej významné úspechy v oblasti politiky patrí okrem iného upevnenie anglikánskej (protestantskej) cirkvi, porážka silnej útočnej španielskej Armady, či systematické dobýjanie vlády nad morom. Podporovala však i rozvoj remesiel, obchodu, vzdelanosti a kultúry, najmä hudby (William Byrd, Thomas Morley, John Dowland, John Taverner, Thomas Tallis, John Bull), literatúry a divadla (William Shakespeare, Christopher Marlowe). Vyše štyri desaťročia jej panovania boli v britskej i európskej histórii tak výnimočné, že sa toto obdobie zvykne označovať ako „alžbetínska doba“, resp. „Zlatý vek Anglicka“. Pozoruhodné však je, že ako najmocnejšia žena vtedajšieho sveta, ktorá bola skvelou partiou pre kráľov a princov z celej Európy, všetkých potenciálnych ženíchov odmietla. Nechcela sa vydať, pretože nechcela byť slabou ženou po boku muža, ktorý by rozhodoval za ňu. Ako sama tvrdila – nechcela svoju krajinu sobášiť so zahraničím. Ona sa vydala za Anglicko...
Niet preto divu, že životný príbeh tejto silnej, charizmatickej panovníčky, ako aj jej tajné city a skrytý milostný život (okrem Roberta Devereux sa medzi jej „amantmi“ často spomína aj Robert Dudley, gróf z Leicesteru, korzár Walter Raleigh, dobyvateľ Severnej Ameriky, ktorý na jej počesť nazval jednu z osídlených častí Virginia - „Panenská zem“, či pirát Francis Drake, ktorého flotila porazila španielsku Armadu) zaujal a inšpiroval mnohých spisovateľov, dramatikov (o. i. Walter Scott, Friedrich Schiller, Victor Hugo), hudobníkov (Gioacchino Rossini, Gaetano Gioia, Daniel Francois Auber, Saverio Mercadante) a od vzniku nového média v minulom storočí aj filmárov.
V oblasti opery však určite najviac fascinoval Gaetana Donizettiho, ktorý sa pokúsil vykresliť hudobno-dramatický portrét Alžbety I. až v troch dielach. Prvým je Elisabetta al castello di Kenilworth z roku 1829, v ktorom je kráľovná zobrazená ako žena, veľkodušne „odpúšťajúca“ svojmu milencovi, grófovi z Leicesteru, jeho tajné manželstvo. V opere druhej, tragédii Maria Stuarda (1835) konfrontuje Donizetti Alžbetu so svojou sokyňou politickou ‒ zajatou (a napokon popravenou) škótskou kráľovnou Mariou Stuartovou. Nuž a do tretice je tu Roberto Devereux ossia Il conte d´Essex, a s ním obraz starnúcej, hrdej a žiarlivej kráľovnej Alžbety, trpiacej tak zradou svojho posledného milenca, ako aj vlastným rozhodnutím vydať ho na smrť.
Dielo, predstavujúce fiktívny romantický príbeh v čiastočne reálnych dobových kulisách, vzniklo v roku 1837 a je súčasne zavŕšením trojdielneho cyklu Donizettiho opier na námety zo života britských (tudorovských) kráľovien – Anny Boleynovej, Marie Stuartovej a Alžbety I. Libreto napísal „ostrieľaný“ skladateľov spolupracovník Salvadore Cammarano podľa drámy Francoisa Ancelota 23 Elisabeth d´Angleterre (1829), vychádzajúc však i z Histoire secréte des amours d´Élisabeth et du comte d´Essex (1787) od Jacqesa Lescéne des Maisonsa. Kontrakt na operu uzatvoril Donizetti na jar 1837, no zrod nového diela zatienila skladateľova veľká životná kríza. Po tom, ako v priebehu minulého roka prišiel o oboch rodičov, v júni 1837 mu pri pôrode umiera ďalšie dieťa a 30. júla vo veku 28 rokov i manželka Virginia. Skúšky na operu sú naplánované od konca augusta, takže zvyšok partitúry musí dokončiť bezprostredne po Virgininej smrti. Napokon sa celý skúšobný proces aj tak odkladá kvôli zúriacej epidémii cholery. Každopádne, k svetovej premiére opery Roberto Devereux dôjde 28. októbra 1837 v slávnom neapolskom Teatro di San Carlo. Úlohu Alžbety spieva vynikajúca Giuseppina Ronzi de Begnis, špeciálne pre ktorú Donizetti vytvoril aj titulné úlohy v operách Fausta, Sancia di Castiglia, Maria Stuarda a Gemma di Vergy. Robertom je Giovanni Basadonna, Sárou Almerinda Manzocchi Granchi a Nottinghamom francúzsky barytonista Paul-Bernard Barroilhet. Úspech je obrovský, a už čoskoro sa Roberto hrá na popredných scénach celej Európy. Za zvláštnu pozornosť stojí jeho premiéra parížska (27. 12. 1838), ku ktorej Donizetti napíše veľkú predohru s citátom anglickej hymny God save the Queen. Významné sú však napríklad aj uvedenia v Londýne (1841), New Yorku (1849), Ríme (1849) či Palerme (1849).
Po roku 1882, žiaľ, opera z divadelného repertoáru mizne, podobne ako drvivá väčšina opusov predverdiovského bel canta. K jej znovuobjaveniu dochádza až v roku 1964, symbolicky opäť na scéne neapolského di San Carla, s Alžbetou v podaní Leyly Gencer. Medzi rokmi 1965 - 1978 ju zase v podobe koncertnej aj inscenovanej uvádza Montserrat Caballé. V New Yorku má obnovenú premiéru v októbri 1970 ako prvá časť trilógie „tudorovských kráľovien“ s Beverly Sills a Plácidom Domingom. V priebehu ďalších desaťročí sa Roberto objavuje na svetových scénach stále častejšie, ba svojou popularitou sa zaraďuje do prvej desiatky Donizettiho diel, hoci interpretačné nároky, ktoré kladie na štvoricu hlavných postáv, no predovšetkým na part kráľovnej Alžbety, sú priam extrémne. V novom tisícročí ich však bravúrne zvládajú také hviezdy sopránového neba, akými sú Mariella Devia, Sondra Radvanovsky, či naša svetoznáma rodáčka Edita Gruberová, pre ktorú sa stala táto rola priam „životnou“ a ktorou tiež v Bavorskej štátnej opere v Mníchove ukončila svoju dlhú, veľkolepú umeleckú kariéru...
Peter Hochel
