Opera

Werther je svojim spôsobom rebel

Jules Massenet napísal túto operu na predlohu Johanna Wolfganga von Goethe Utrpenie mladého Werthera. Tento román v listoch bol v čase svojho vzniku veľmi slávny. Dalo by sa skoro povedať, že šlo v tých časoch o „wertherovskú revolúciu“. No potom uplynulo vyše sto rokov, kým Jules Massenet skomponoval svoju operu.

Stanislav Trnovský (ST): Alexander, do akej miery je Goetheho predloha pre teba dôležitá? To pnutie medzi Massenetom a Goethem? Libreto je samozrejme vo francúzštine. Do akej miery je toto dielo francúzske alebo nemecké?

Alexander Wiegold (AW): V prvom rade treba povedať, že Massenet a jeho libretisti sa veľmi presne držali Goetheho predlohy. Je to pozoruhodné, pretože skoro každý riadok, ktorý sa nachádza v librete, má ekvivalent niekde v Goetheho románe. Sú si naozaj veľmi blízke. Mám dojem, že oni si naozaj dali veľkú námahu, aby zachytili esenciu Goetheho románu. Zmenili niekoľko málo dramaturgických prvkov na základe konvencie, pretože opera nemôže byť taká subjektívna ako román v listoch. Je tu napríklad Charlotte ako postava, ktorej perspektívu, na rozdiel od románu, tiež spoznávame. To je veľký rozdiel. Ďalší veľký rozdiel je, ak už to smieme prezradiť, že Werther nezomiera sám, v okamihu smrti sa tu odohráva ešte veľká milostná scéna. Či je to niečo, čo sa dá označiť ako francúzske, o tom nemám vedomosť. Môj dojem je, že na francúzske pomery ide o pomerne nemecké dielo, pretože tvorcovia naozaj veľmi veľa vecí prevzali od Goetheho. Dokonca aj lokálny kolorit, ktorý prevzali, miesto, kde sa odohráva dej, tie sú v opere možno ešte výraznejšie ako v Goetheho románe. Atmosféra hostinca a to všetko okolo, mám dojem, že sa snažili vytvoriť obraz nemeckého vidieka.

ST: Ja len dodám, že Massenet podnikol cestu do Nemecka, písal tiež o tom. Bol v Bayreuthe, kde videl Parsifala. Bol potom ale aj vo Wetzlare, takže sa lepšie zoznámil aj s oblasťou, kde sa dej odohráva. Myslím, že nemecký kolorit mal na neho veľký vplyv. Čítal potom nový preklad Utrpenia mladého Werthera do francúzštiny, čo na neho zanechalo taký dojem, že dielo sám precítil a skomponoval operu.

ST: Vinicius, ako to vidíš ty?

Vinicius Kattah (VK): Ja môžem len súhlasiť. Vidím to rovnako. Po hudobnej stránke sa Massenet pokúsil do opery vložiť aj to nemecké aj to francúzske. Tu by som s Alexandrom polemizoval - pri Nemecku nemyslíme tak veľmi na lásku, ale pri Francúzsku, Paríži, myslíme na lásku. Preto vidíme, ako už povedal Alexander, na záver tú veľkú ľúbostnú scénu Charlotte a Werthera. Táto ľúbostná scéna pôsobí veľmi francúzsky, je krásna. Massenet vo svojich dielach pôsobí, akoby maľoval. Človek má hneď dojem, že on svoje scény maľuje. To je podľa mňa geniálne. Človek vníma Goetheho román, dielo plné napätia, niekedy hlboko depresívne, niekedy zas hlboko šťastné. Človek vidí Goetheho Werthera, ale vidí tam aj niečo ďalšie. Myslím, že Massenet sa to naozaj svojou hudbou snažil ukázať. Je to podobné, ako keď sa my dvaja s Alexandrom rozprávame o Wertherovi, každý má trocha iný postoj. Massenetovi sa podarilo do svojej hudby napísať aj takéto iné postoje. To sa mi neskutočne páči.

ST: Nie je prekvapivé, že to neboli nemeckí skladatelia 19. storočia, kto sa odvážil spracovať tieto veľké nemecké literárne diela? Fausta zhudobnil Charles Gounod a neskôr Arrigo Boito, ale potom aj Schillerovho Dona Carlosa skomponoval Verdi. Boli to predovšetkým Francúzi, ktorí si na to trúfli, rovnako ako na Shakespeara – Romeo a Júlia alebo Hamlet Ambroisa Thomasa. Mysleli si nemeckí skladatelia, že táto látka je v nemeckej histórii tak silná, že ju vôbec nie je možné hudobne spracovať? Čo si myslíš ty, Vinicius, z hudobného hľadiska.

VK: To je geniálna otázka. Človek musí byť naozaj veľmi silný a nesmie mať strach, aby mohol ako Francúz skomponovať Werthera. A navyše po francúzsky. Premiéra bola vo Viedni, to je ale iná téma. Ale keď si uvedomíme, že sme všetci, vrátane mňa, hoci ja nie ako dieťa, lebo nemčina nie je môj rodný jazyk, ale deti čítajú Goetheho tiež po nemecky. Ja som Werthera tiež po prvý raz čítal po nemecky. Keby som ho bol po prvý raz čítal po portugalsky, alebo po taliansky, alebo po francúzsky, znel by inak. A tá predstava, že zrovna Francúzi mali tú odvahu napísať túto hudbu, to pokladám za geniálne. Vnáša to do celého farbu.

ST: Gounodov Faust sa napríklad v Nemecku dlho neuvádzal ako Faust, ale ako Margaréta. Nemci si možno mysleli, že nejde o veľký príbeh Fausta, ale len ľúbostný príbeh. Ako si povedal, že Francúzi radi hovoria o láske.

Niekedy sa Massenetovej opere vyčíta, že skĺzava do sladkej, sentimentálnej, gýčovej roviny. Vy si to myslíte tiež? Musíte vy, ako režisér a dirigent, pôsobiť proti tejto tendencii? Alebo vôbec?

AW: Slová ako sentimentálna a gýčová by som pri tejto opere nepoužil. Je to otázka toho, ako funguje jej spracovanie. Niečo je gýčové vtedy, keď má človek pocit, že je to povrchné, prázdne a bez hĺbky a Massenetova hudba má neuveriteľnú hĺbku. Nevnímam tam ani to sladké. Myslím si, že to je veľmi povrchné počúvanie Massenetovej hudby. Pravdu povediac, ja som to tak vnímal tiež, Werthera som videl len raz. A pokiaľ sa človek do opery neponorí, keďže ona je tak jemne prekomponovaná, vtedy to človeku skutočne môže uniknúť. Pri povrchnom počúvaní môže mať človek dojem nasládlej hudby, ale v skutočnosti je to hudba plná citu. Väčšina scén pojednáva skôr o utrpení než o šťastí v láske, preto by som ju ja ako sladkú neoznačil. Táto hudba je samozrejme extrémne emocionálna. To je niečo, čo môže na prvé počutie človeka premôcť, pretože má neuveriteľnú komplexnosť.

ST: Po tom, ako Goethe napísal svoj román, spustila sa wertherovská vlna. Ľudia sa obliekali ako mladý Werther, objavila sa ale naozaj vlna i samovrážd, aspoň sa to tak hovorí, resp. sa takéto prípady stali v Goetheho okruhu známych. Goethe svoje dielo potom aj prepísal. No zostala výčitka, že Goetheho svojim románom zvádza ľudí k samovražde. Sú táto opera a aj tento román o samovražde? Je to ich téma?

AW: Téma je pozoruhodne detailne prepracovaná. Dochádza tu k hlbokej reflexii samovraždy. To je neobvyklé, hoci si v operách ľudia kvôli láske často berú život. No málokedy to má takýto predpríbeh. Existuje celá ária, v ktorej Werther myšlienku samovraždy refektuje veľmi neobvyklým spôsobom. Dielo ako také, samozrejme, nie je dielom izolovane o samovražde, ide o spojenie s láskou a samovražda je v podstate postojom k nej. Samovraždu by som tu nevnímal nejako konkrétne realisticky, ide skôr o to, že keď nás láska pohltí, alebo z opačného pohľadu, keď sa prakticky stratíme v druhom človeku, ide o istý druh samovraždy. A v prípade, ak láska nie je opätovaná a bolesť je taká veľká, že to čovek nezvládne, vtedy je samovražda určitým vyhlásením, že táto láska ako myšlienka je tak veľká, je väčšia ako môj vlastný život. Na úrovni literatúry alebo opery je samovražda spôsobom, akým sa postava vyrovnáva s niečím, čo je väčšie ako my, čo nás úplne pohltí, čo vôbec nedokážeme zvládnuť.

ST: Ako môžeme vnímať postavu Werthera? Niekedy je zobrazovaný ako slaboch, dnes by sme povedali, že je lúzer, ktorý nevie nájsť cestu do reálneho sveta. Je ním alebo je skôr slobodným duchom, rebelom, ktorý sa postaví proti spoločnosti a končí tragicky? Kým je Werther pre vás dvoch?

AW: Keď povieme, že Werther nežije v realite, musíme sa súčasne opýtať, čo presne je tá realita. Realita nepozostáva iba z predmetov ako stolička, myšlienky a predstavy sú rovnako súčasťou reality. Myšlienka romantickej lásky nie je niečo konkrétne, čoho by sme sa mohli dotknúť, ale je tu, a nás všetkých v živote a v rozmýšľaní a prežívaní nejakým spôsobom ovplyvňuje. Werther žije v tomto svete myšlienok a predstáv. Ja by som preto nepovedal, že my sme v realite a on je niekde inde. On je v rozšírenej realite. On vidí do pozadia vecí. Chce pozerať viac do hĺbky. Hľadá za vecami hlboký zmysel, veľké myšlienky, ktoré môže prevziať, miesto, kam patrí. Správa sa na jednej strane pomerne pasívne, pretože nie je rebel, ktorý by sa chopil meča, aby ľudí nasmeroval na správnu cestu, je pasívny v tom zmysle, že robí to svoje. Čo sa týka konzekventnosti, tam je samozrejme silný. V tej dobe rozpútala wertherovské zbožňovanie práve tá skutočnosť, že Werther bezpodmienečne vyhlási, že to, čo cíti, je absolútna pravda. To je jediné, čo sa počíta. A v tejto svojej konzekventnosti je Werther takmer až hrdinskou postavou. Až do konca hovorí, že to nedokáže dosiahnuť a položí za to svoj život. Svojim konaním nie je typicky hrdinskou postavou, ale v postojoch, ktoré zastáva, tam je veľmi silnou postavou.

VK: Ja by som aj v rovine hudby s týmto názorom súhlasil. Chápem ľudí, ktorí hovoria, že Werther by bol z dnešného pohľadu lúser, no z pohľadu hudby je to úplne inak. Súhlasím s Alexandrom. Nedá sa povedať, že by bol hrdinom. Ja milujem slová, ktoré Werther povie celkom na začiatku opery. „Netuším, či snívam, alebo som naozaj tu.“ Presne tu sa dostávame k momentu reality, pôjdem ale ešte trocha ďalej. S Alexandrom sme o tom v našom prvom rozhovore trocha diskutovali. Werther je svojim spôsobom rebel, keď sa na neho pozeráme z náboženského hľadiska. Charlotte sa po celý čas modlí, rozpráva s Bohom (Seigneur, Dieu, Seigneur), no nemôže mať vzťah s Wertherom, pretože to sľúbila matke. V náboženstve je toto veľmi silný prvok. Werther naopak, je od toho odtrhnutý. Werther preto aj veľmi veľa rozpráva o prírode. Obaja si v tomto celkom nerozumejú a preto ani Werther celkom nerozumie Charlotte. Samovražda na konci je veľmi silným momentom, toto vzájomné pôsobenie je extrémne komplikované. Keď Werther spieva, počujeme na začiatku niečo krásne, lyrické. V druhom dejstve spieva skoro ako hrdinský tenor. Je tu ária, ktorá je neuveriteľne náročná. So skokmi a veľmi rýchlym tempom a na záver prichádza celkom depresívna ária. To znamená, že Werther sa nenájde. Ja mám vždy na konci tejto opery zimomriavky, keď po Wertherovej samovražde spievajú deti. (Jésus vient de nâitre). To je neuveriteľné. Na jednej strane máme smrť a súčasne je tam to živé. Ježiš sa narodí 25. decembra a Wertherov príbeh na zemi končí. To je veľmi brutálne, je to extrémne ťažké a preto by som aj povedal, že gýča je v opere naozaj málo. Keď hudbu robíte dobre, keď speváci dobre spievajú, môže sa to stať trocha gýčovým. Hovoríme tu navyše o harmónii, Massenet nie je Debussy a Ravel. Bude to trvať ešte dvadsať rokov, než sa harmónia trocha zmení. Massenet je veľmi jasný, veľmi štruktúrovaný a hudba je úplne harmonická. My to niekedy nazývame gýčom.

ST: Ja si tiež myslím, že keď sa človek rozhodne vziať si život, je to vzbura proti Bohu a náboženstvu. To, že na konci spievajú deti, to je Massenetov vklad. Deti na začiatku spievajú vianočnú pieseň v lete, pretože skúšajú a potom na konci. To je veľmi silné.

Ale prejdime k druhej hlavnej postave, ktorou je Charlotte. Je ona tou skrytou hlavnou postavou opery? Zdá sa byť oveľa dôležitejšia v opere ako v Goetheho románe. Je aj omnoho dominantnejšia. V spoločnosti, v ktorej žije, je pevne ukotvená, no súčasne je svojou povahou aj v správaní voči Wertherovi dominantnejšia. Je to tak?

AW: V prvom rade môžeme čisto z dramaturgického hľadiska povedať, že drží celú operu pokope. Od jej slova, od jej rozhodnutia všetko závisí. Ak by už na začiatku povedala Wertherovi, že ho ľúbi a rozíde sa s Albertom, bola by opera už po prvom dejstve na konci. Ona udržiava napätie, pretože ona necháva rozhodnutie otvoreným. To sa dá interpretovať rôzne, z pohľadu tej doby by sme povedali, že ona ani nemohla konať inak, pretože musela dodržiavať meštianske normy. Ja to v našej interpretácii vidím trocha inak. Charlotte stojí medzi dvoma konceptmi lásky, medzi dvoma mužmi. Werther, ako milujúci muž je aj nebezpečný, pretože takáto vášeň môže človeka zničiť. Existujú ľudia, ktorí nechcú iba rýchlu aféru, ale chcú stabilný vzťah, to znamená, že aj lásku možno vnímať veľmi rôznorodo a mať aj rôzne očakávania. Z toho hľadiska by som Charlotte vyzdvihol ešte viac, pretože stojí v strede konfliktu, ktorého podstatou je, že sa objaví niekto, kto je fascinujúci a svojim pohľadom na veci, svojou poéziou ju aj mimoriadne hlboko osloví, niekto, kto ju obdivuje. No na druhej strane má muža, ktorý je milujúci a neuveriteľne starostlivý a vie jej poskytnúť viac-menej stabilný život. To je celkom inak ako v Goetheho románe, kde je Charlotte vlastne iba objektom. Len z Wertherovho uhla pohľadu si tak vieme len veľmi nepriamo predstaviť, čo sa v tejto žene odohráva, pričom v opere je to úplne inak. Jej postava je zaujímavo vystavaná, pretože Charlotte je v prvej polovici skôr tajuplnou postavou, človek sa môže domnievať, čo cíti, no zostáva otvorené, do akej miery miluje Alberta a či vôbec. A v treťom dejstve dôjde k náhlej zmene perspektívy, samozrejme aj vďaka časovému skoku. No odrazu sme celkom pri nej, vidíme jej perspektívu. Takže z tohto hľadiska áno, Charlotte je v centre diania opery, či je hlavnou postavou, o tom by sme mohli polemizovať, no je jednoznačne tou postavou, okolo ktorej sa celý dej točí.

ST: Myslím, že aj po hudobnej stránke je to tak.

VK: Áno, extrémne. Z hudobného hľadiska treba naozaj povedať, a to som aj vždy hovoril na skúškach, že by to bol sen, keby každý tenor mal hneď na začiatku takú áriu. Hneď, keď príde Werther, začiatok tejto nádhernej árie je prosto geniálny. Charlotte naopak príde veľmi skromne. Charlotte máme radi hneď od začiatku. Je tu s deťmi, so Sophie a má tú veľkú transformáciu v treťom dejstve. Tam nastane ten okamih, kedy si povieme, aha - tu je niekto zaujímavý. Samozrejme, to sa deje už skôr, ale naozaj sa to zmení v treťom dejstve. Myslím, že Massenet bol dosť múdry na to, aby dal Charlotte túto perspektívu, lebo len tak môžeme čítať Charlottinu scénu s listami. Inak by to bola iba intuitívna myšlienka Werthera, kde by si predstavoval, ako by Charlotte čítala jeho list. Mám pocit, že na začiatku má človek trocha odpor voči Charlotte, prvé duo Charlotte a Werthera s jeho nádhernou hudbou, záhradná scéna, kde prvýkrát počujeme harfu, kde máme violončelové sólo, tú oktávu, ktorá znie veľmi ako Puccini. Po dvadsiatich taktoch takejto hudby Charlotte spieva, nuž, teraz musím ísť. Z hudobného hľadiska si divák povie: prosím nie, a vtedy začne Werther spievať a akoby to urobil každý muž nechce to pripustiť, a spieva, pozri, tvoje oči, tvoje krásne oči. Trikrát to zopakuje. A my si hovoríme, Charlotte, dovoľ tejto krásnej hudbe doznieť do konca. A keď si myslíme, že už je naozaj koniec, vtedy príde náhle „Charlotte, Charlotte!“ Albert je späť. Myslím, že v tom okamihu si veľa divákov povie: „Charlotte, prečo si to urobila?“ Vtedy človek voči Charlotte necíti úplne sympatie. Cíti ich k Wertherovi, preto by som tu postavil Werthera na prvé miesto. Tu je takmer hrdinskou postavou. No potom sa to zmení a od tretieho dejstva má Charlotte samozrejme silnú rolu, silnú scénu, silnú hudbu, ktorá je jednoducho geniálna.

AW: Tu sa zaujímavo ukazuje, ako sa umeleckými prostriedkami mení Charlottina perspektíva. Láska funguje a dozrieva, aj bolesť z lásky dozrieva najmä vzdialenosťou a v predstavách. Keď je milovaný človek neprítomný, vtedy začne mozog pracovať a keď sa to ešte „prikrmuje“ listami, čo aj ukazuje Charlottina scéna s listami, že aj v jej hlave to pracuje. Je to vlastne pekná štúdia. Najprv je to Werther, ktorý v Charlotte vidí všetky tie veci a veľa aj fantazíruje. Aj jeho prvý výstup je taký. Vidíme rodinu, vidíme dom, no on príde a vidí raj. Veľa sa tu odohráva v hlavách, a čo aj pokladám za veľmi dôležité pre našu inscenáciu, pretože to je aj podstatou lásky. Obrazy prosto patria k tomu a niekedy nás úplne premôžu.

ST: Prejdime k ďalším dvom postavám: Albertovi a Sophie. Niekedy tu hrozí, že tieto dve postavy budú zobrazovať iba princípy, že budú pôsobiť ako klišé. Mladšia sestra Sophie, tu treba mimochodom pripomenúť, že všetky postavy sú veľmi mladé. Sophie má myslím iba pätnásť rokov. Ale aj ostatní sú veľmi mladí. Aj otec, ten starý muž, má iba päťdesiat rokov, dnes by sme povedali, že aj on je ešte mladý. Ale späť k Albertovi a Sophie. Je Albert iba manželom, ktorý je dobrák a pripustí, aby sa celá situácia takto odohrala, alebo robí aj vlastné rozhodnutia a má vlastné predstavy?

AW: Ja vidím Alberta určite komplexnejšie, než ako sa často zobrazuje. Rád by som ho totiž videl skoro ako rovnocenného konkurenta. Albert nemá niektoré veci, ktoré má Werther, teda ten výminočný pohľad na svet, zmysel pre poéziu a všetko, čo je v pozadí. On je človek s oboma nohami na zemi, čo nemusí byť zlé. Má veľmi veľa dobrých vlastností, naozaj sa stará o Charlotte. Zaujíma ho jej blaho. Zaujímavé je, že aj táto postava prechádza vývojom. Postupne pochopí, čo sa tu k deje s Wertherom a pokúša sa, skoro až moderným spôsobom s touto situáciou zaobchádzať. Nedochádza tu ku konfrontácii dvoch rivalov, ktorí by sa vyhrážali duelom a podobne. Naopak, Albert sa snaží vyrovnať so situáciou a hľadá priateľský rozhovor. No neskôr je aj Albert zúfalý a stáva sa skoro až brutálnym. Je samozrejme menšou, no pre mňa komplexnou postavou.

ST: A Sophie, mladšia sestra Charlotte? Má z pohľadu deja a hudby niečo zo Charlotte? Ako to vidíte?

VK: Začal by som tou hudobnou stránkou, už sme o tom hovorili, že sa celá vec brutálne zmení. Rozprávali sme sa s oboma predstaviteľmi Alberta o duete Alberta a Charlotte v druhom dejstve. Keby Albert spieval naozaj s láskou, boli by farba a tón úplne iné. Ak by nespieval s láskou a bolo by v tom niečo byrokratické, v zmysle už sa teším na svoju ďalšiu cestu. Hudba by znela úplne inak. A to isté je pri Sophie. Massenet potreboval niekoho, preto tu máme Sophie a Johanna a Schmidta. Podľa mňa potrebuje opera ľahkosť. Musí byť určitým spôsobom ľahká a priateľská. Sophie vždy príde s peknou tanečnou hudbou. Tancuje a užíva si to. A to sa mi páči. Myslím, že aj Charlotte je trocha taká. Charlotte to potom v opere v určitom momente stráca, no Sophie je tá postava. Má možno štyri takty, kedy je trocha smutná, no potom sa zas vracia a hovorí, nuž, poďme ďalej. Zvládneme to. To ja pokladám za dobré. Je to subreta a tá by mala vždy byť takáto. Trocha so smiechom, trocha s tancom, tak ja vidím Sophie.

AW: Myslím, že v tejto opere sú veľmi dôležité kontrasty. Voči tomu absolútnemu melancholikovi Wertherovi, ktorý sa utápa v temnote, existuje dokonalý protiklad. Sophie toto stelesňuje s dokonalou nevinnosťou. Ona je naozaj taká. Nikdy by sme neprišli na nápad, že to len predstiera kvôli dobrej nálade. To z nej robí svojim spôsobom dojemnú postavu, ktorá svojim postojom naráža na absolútny kontrast. Keď sa stretne s Wertherom, ktorý je úplne zničený a na dne, predstavme si to, že nám je práve úplne najhoršie a objaví sa niekto, kto sa takto tvári, tak nás to rozčúli. Na tých scénach je zaujímavé, že Sophie je, aká je a prináša so sebou tú neuveriteľnú radosť zo života. To sa od Werthera samozrejme úplne odrazí, čo je opäť skoro tragické. No je to skvelo urobené, je tu niekto, kto je absolútne neskazený a ešte nezaťažený zlými vecami v živote.

ST: O hudbe sme už hovorili, Vinicius, ty si už spomínal, že Jules Massenet je niekde medzi Gounodom a Ambroisom Thomasom na jednej strane a Debussym a Ravelom na druhej strane. Je to teda medzistupeň? Počujeme tu už niečo z impresionizmu, ktorý potom príde? Napríklad v opisoch prírody a podobne? To je moja prvá otázka. A druhá otázka: toto bolo obdobie po Wagnerovej smrti a samozrejme hudba až do 20. storočia bola kompletne ovplyvnená Wagnerom, či už pozitívne alebo negatívne. Potom to boli wagnerovskí epigóni, prípadne tí, čo z Wagnera vychádzali aj jeho odporcovia. Každopádne boli aj jedni aj druhí Wagnerom veľmi ovplyvnení. Bol to aj Massenetov prípad, práve v tejto opere?

VK: Áno, úplne. Myslím, že Massenet raz poskytol rozhovor, kde rozprával trocha o svojom živote. A tam sa ho spýtali, akú hudbu rád počúva. A on hneď na začiatku spomenul Wagnera, Tannhäusera, Blúdiaceho Holanďana a miloval všetky Wagnerove opery. Preto chcel ísť do Bayreuthu a v hudbe počujeme aj leitmotív. Je tam veľmi jasný leitmotív. Tieto leitmotívy nie sú úplne ako Wagnerove leitmotívy, sú trocha iné, ale predsa sú tam. Napríklad keď sa objaví Albert. Tá téma nikam nevedie. Je to blokáda. A taký je v podstate aj Albert. My nevieme, či Albert bude so Charlotte alebo nie. Preto je tá hudba presne taká. A Wertherova hudba. Nádherný D-dur hneď na začiatku. Myslím si, že Massenet zobral z Wagnera to dobré, teda to, čo chcel, alebo čo pokladal za dobré. Použil ich, ale v inej forme. Naozaj úplne inak. Napríklad hneď na začiatku počujeme prelúdium, ktoré sa opakuje na konci, no v tónine, ktorá je trocha iná. Alebo téma violončel, kde vždy počujeme sóla, alebo ako Werther na konci opakuje „Charlotte“. Tieto veci Massenet využil naozaj veľmi dobre. Ako Massenetova hudba znie? Myslím, že aj on hudbu výrazne ovplyvnil. Chcel v mnohom experimentovať, ale primerane svojej dobe. Debussy a Ravel mali neskôr omnoho viac slobody. Ale my hovoríme o niekom, kto sa narodil o dvadsať-tridsať rokov skôr, štyridsiatych rokoch 19. storočia. To bolo ešte obdobie, kedy bolo vo francúzskej, nie nemeckej hudbe, všetko ešte veľmi jasné.

ST: Podarilo sa nám vyskladať veľmi dobré obsadenie – od medzinárodne uznávaných zahraničných až po domácich spevákov, máme spevákov z Čiech, máme spevákov, ktorí práve ukončili štúdium. Možno by sme mohli niečo povedať o obsadení, Vinicius.

VK: Veľmi rád. Veľmi sa tešíme z tejto pestrej zmesi národností. Pre mňa je veľmi inšpirujúce, že my obaja sme z Viedne. Ja pochádzam z Brazílie, ale už 12 rokov žijem vo Viedni a ktorá je miestom 1. uvedenia. Pre mňa bude úžasné, ak sa nám podarí byť medzinárodní. Už pri samotnom Wertherovi máme veľkú výhodu a sme veľmi radi, že môžeme pracovať s Petrom Bergerom aj s Michalom Lehotským. Charlotte nám robí rovnako veľkú radosť, lebo tu máme svetoznámu Elenu Maximovu a domáce Miroslavu Havryliuk či Vieru Kállayovú. Všetky tri zobrazujú úplne inú Charlotte. Alexander to robí skvelo, pretože vďaka jeho koncepcii nemáme nikdy všetko rovnaké. Rovnako to vnímam po hudobnej stránke. A samozrejme máme Jirku Rajniša a Mariána Lukáča v role Alberta, z ktorých sa veľmi tešíme. To znamená, že máme obsadenie, pri ktorom by som najradšej sám sedel v publiku.

ST: Ešte by som dodal, že Elena Maximova viackrát s veľkým úspechom spievala Charlotte vo Viedenskej štátnej opere. A Peter Berger a Jiří Rajniš spievali tieto roly pri poslednej premiére pred troma rokmi v Národním divadle v Prahe v legendárnej inscenácii Williho Deckera. Možno by sme mali spomenúť aj to, že svetová premiéra Werthera sa neuskutočnila v Paríži, ale vo Viedni a dokonca v nemčine v preklade Maxa Kalbecka. A to z toho dôvodu, že parížska Opéra Comique pokladala dielo za príliš pochmúrne. Potom boli premiéry na iných miestach a o rok neskôr operu uviedli predsa len v Paríži.

V opere Štátneho divadla Werther nebol nikdy uvedený, čo je pozoruhodné. Uviedli tu iné Massenetove opery, ale nie Werthera. Čo si myslíte, čo táto opera znamená pre dnešné publikum? Čo mu môže dať? Je opera dnes aktuálna, aktuálnejšia ako predtým? Alebo je nadčasová?

AW: Ja by som skôr povedal, že má v sebe neuveriteľne veľa nadčasového. To, že ľudí premáha láska a vášeň, to sa deje vždy. V tomto diele sa spracúvajú úplne základné konflikty, ktoré sú univerzálne ľudské. Napríklad to, že stále pociťujeme nutkanie prekonávať hranice a hľadať niečo nové. Presne to, čo chce Werther a čo sa udeje pri každej novej láske a vášni. Tie sú vždy neistým a nebezpečným terénom, pretože človek nikdy nevie, či spadne, a kam nakoniec dopadne. A súčasne máme všetci potrebu žiť v usporiadaných pomeroch, mať štruktúru vo vlastnom domove. Všetky postavy, vrátane Werthera sa nachádzajú v tomto rozpore. Werther sám pôsobí ako človek bez domova, ktorý nikam nepatrí. Preto by som povedal, že Werther nie je dielo, ktoré spracúva aktuálnu tému z dnešného vydania novín, skôr zobrazuje niečo všeobecné o nás ľuďoch, o láske. To je vždy napínavé.

ST: Rád by som sa vám obom poďakoval za rozhovor. Veľmi sa tešíme na premiéru 29. októbra.

Rozhovor dramaturga Stanislava Trnovského s režisérom Alexandrom Wiegoldom a dirigentom Viniciusom Kattahom