„Už som sa dostala do veku, že v pripravovanej operete Vojvodkyňa z Chicaga budem hrať matku Tituszovi Tóbiszovi, s ktorým som ešte prednedávnom hrala mileneckú dvojicu,“ smeje sa sólistka Opery Štátneho divadla Košice Táňa Paľovčíková Paládiová. V posledných týždňoch oslávila dve jubileá. Na konci apríla uplynulo 30 rokov od chvíle, keď sa prvý raz predstavila ako sólistka v menšej postave v košickej opere a na začiatku tohto týždňa oslávila narodeniny, o ktorých sa často hovorí ako o zlome v živote človeka.
Čas uteká veľmi rýchlo. Čo Ti preblesklo hlavou na konci apríla, keď uplynulo presne 30 rokov od chvíle, keď si ešte ako študentka Konzervatória prvý raz okúsila dosky javiska Štátneho divadla Košice ako alternantka v Donizettiho Nápoji lásky v postave dedinského dievčaťa Gianetty?
Pamätám si to, ako by to bolo včera. Skončíš konzervatórium, myslíš si, že si veľký sólista, národný umelec... . A potom to príde a zrazí ťa to k zemi. Zrazu zistíš, že nie si vôbec pripravený. Ja som vtedy nemala alternáciu, robila som sama. Bola to výhoda a skúšala som neustále. Bola to síce taká menšia postava, ale dosť veľká skúsenosť. Dodnes si pamätám, ako som mala zvádzať Nemorina a všetci sa smiali, lebo som to nevedela. Režisér mi neustále opakoval, že vypni hruď, veď ju máš. Všetci sa z toho smiali a začiatky boli naozaj kostrbaté. Ale veľmi mi pomáhali starší kolegovia, z ktorých niektorí už bohužiaľ nie sú medzi nami. Vždy ma upozorňovali na detaily. To nemôžeš takto stáť, to nemôžeš robiť tak, to musíš takto. Bolo to pre mňa zaujímavé. Lepšie povedané, ako keď hodíš sekeru do vody a povieš je plávaj.
Na toto kariérne jubileum nadväzuje jubileum životné. O tom, ktoré oslavuješ sa hovorí ako o zlomovom v živote človeka. Vnímaš to rovnako? Aký je zatiaľ životný film Táni Paľovčíkovej?
Je už dosť dlhý a zbehol veľmi rýchlo. Udialo sa toho v mojom živote veľmi veľa. Aj dobrého aj zlého, ale to asi k životu patrí. Ale čo sa týka divadla, tak tých tridsať rokov v divadle bolo veľmi úžasných, veľmi krásnych a veľmi kreatívnych. Dokonca som sa dostala k takým postavám, ku ktorým sa niekto ani nedostane aj vďaka tomu, že som v Košiciach v stálom angažmáne. Niekto musí za postavami cestovať alebo si ich nikdy nevyskúša. Bolo to v mojom prípade pestré. Kým som sa dostala k prvej veľkej postave Violetty v La Traviate, tak som spievala veľmi veľa operiet a veľmi veľa malých postáv. Až keď som spievala Rosalindu v Netopierovi (premiéra v roku 1999), tak v divadle zistili: Aha, Paľovčíková má koloratúry, Paľovčíková vie spievať (smiech). A napokon som Violettu prvýkrát spievala na zájazde v Hlohovci a potom v tej slávnej inscenácii ďalších pätnásť rokov.
Takmer šesť desiatok postáv....
Panebože...
... v najslávnejších operách a operetách v jednom divadle je úctyhodné číslo. Je to také otázkové klišé, ale ktoré sú tvoje „topky“?
Určite Violetta, ktorú som spievala asi najdlhšie. Medzi srdcovky patrí určite Rusalka a Amelia v Maškarnom bále, za ktoré som zhodou okolností získala aj cenu. A potom ešte Adriana Lecouvreur, ktorú sme bohužiaľ hrali veľmi málo. A takou top srdcovkou, v ktorej som vždy obdivovala Elišku Pappovú, je Abigail v Nabuccovi. V staršej inscenácii som najprv spievala v tejto opere menšiu postavu Anny a vždy som zbožne pozerala na Elišku a hovorila si, kedy ja budem niečo také spievať. A napokon sa mi to splnilo a Abigail už spievam desať rokov.
Opera je v dnešných časoch nielen o speve, ale aj o herectve. Nároky na spevákov sú čoraz vyššie. Ako vyzerá Tvoja príprava na novú rolu?
Je to rôzne. Vždy keď dostanem nejakú postavu, či už historickú alebo nejakú inú, tak mám o nej nejakú predstavu. Ale potom príde režisér a tvoju predstavu vo všetkom rozbije. Niekedy je to naozaj náročné. Ale zatiaľ som nemala takú zlú skúsenosť, že by som musela ísť úplne proti svojej predstave o postave. Vždy tí režiséri našli kompromis. Ostali ich hlavné myšlienky, ale akceptovali aj moje emócie a moje vyjadrovacie prostriedky. Každý spevák je iný. Niekto to zahrá tak, niekto tak. Aj preto príprava je skôr o tom, že si čítam niečo o tej historickej postave, ak je konkrétna, alebo históriu opery. Niekedy si pozriem aj iné inscenácie, ale nerobím to rada, lebo potom človek získa úplne iný pohľad, ako má režisér. Ale aj akceptovať režiséra som sa naučila rokmi.
Keď už sme pri režiséroch, ktorí ti utkveli v pamäti?
Určite pani Božena Hanáková. Hoci nebola pôvodne režisérkou, bola hlavne mojou profesorkou a naučila ma strašne veľa. Ona bola moja prvá režisérka, dala mi základy a dodnes z jej školy čerpám. Z tej starej školy, ktorú mi dala staršia generácia kolegov ako Július Regec, Gejza Spišák, Vierka Hronská... . Z tejto generácie čerpám a ňou sa inšpirujem. Pravda ale je, že herectvo v opere je už trochu iné, ako bolo voľakedy. Je veľmi ovplyvnené filmom a televíziou. Už to nie je len o státí na javisku, rozhadzovaní rukami a veľkých gestách. Už v tom musia byť aj detailné emócie. Napríklad v Rusalke sa ma často pýtali kolegovia, prečo plačem. - Ale ja neplačem. – Ale veď vzlykáš tak, že sme si mysleli, že sa ti niečo stalo. A to je potom uveriteľné. Neplačem, ale viem ho zahrať tak, že všetci ostatní si myslia, že plačem naozaj. Alebo v Komediantoch je scéna, keď ma Canio hodí o zem. Vždy ostalo na javisku mŕtvo, jediný kto sa vždy usmieval, bol dirigent Igor Dohovič. On vedel, čo tam má byť. A stalo sa párkrát, že mi zboristi povedali, že už sa chceli ku mne rozbehnúť a zachraňovať ma, lebo si mysleli, že ma naozaj hodil prisilno. A v tom je to umenie. Naučili sme sa to. Partnerovo gesto musí byť také, že divák má naozaj pocit, že ma poriadne tresol o zem, a ja musím dokázať spadnúť tak, aby to bolo uveriteľné a zboristi až zhíkli. Napríklad aj ľúbostné scény už dnes nemôžu vyzerať tak, že si pritlačíme líčko o líčko, ako na fotku či stojíme na opačných koncoch javiska a spievame: Milujem ťa! To už neexistuje. Divák jednoducho musí uveriť, že som do neho zamilovaná.
Už si spomínala, že dlhodobé angažmán v jednom divadle ti prinieslo možnosť zaspievať si postavy, ku ktorým sa mnohé speváčky nedostanú. Predsa len, neexistuje ešte nejaká, ktorú by si si ešte rada strihla?
Ona už bola, bola to Tosca. Ale spievala som ju veľmi skoro a tú by som si určite ešte raz chcela zopakovať s tým, že zabudnem na to, že som ju niekedy už spievala. A iné ani neviem. Človek môže mať vysnené postavy, ale keď ich dramaturgický plán neprinesie, tak sa s tým nedá nič robiť. Ale som vďačná za každú jednu rolu, ktorú som v tomto divadle mala.
Posledný rok bol pre všetkých veľmi náročný. Ako si prežívala obdobie bez večerných predstavení, pravidelných skúšok, stretnutí s kolegami?
Chvíľku to bolo také, že hurá prázdniny. Program bol hektický a stávalo sa, že sme jeden deň hrali Nabucca a na ďalší Čardášovú princeznú alebo tri dni po sebe Netopiera. Človek si povedal, veď mesiac vydržíme a z mesiaca bol nakoniec rok. A je to veľmi ťažké. Pre nás spevákov je pravidelné spievanie a pravidelné státie na javisku niečo také, ako pre športovca pravidelný tréning. A teraz po roku sa do toho veľmi pomaly začíname dostávať. Možno by som to prirovnala k tomu, keď si človek zlomí nohu a potom mu chvíľku trvá, kým opäť normálne chodí.
Pred časom ste s Jarom Dvorským a Miškou Várady promovali záznam Netopiera v online priestore a scénou vám bola kuchyňa. Čo nové v kuchyni Táni Paľovčíkovej? Prekvapíš kolegov pri oslave nejakou svojou vychýrenou tortou alebo inou špecialitou alebo by skôr mohol tentoraz tortu pre teba upiecť niekto iný?
Asi to dopadne tak ako je zvykom, u tých čo pečú torty. Aj moja kamarátka si svoju narodeninovú piekla sama. A rovnako to asi dopadne u mňa. Samozrejme, že aj kolegom prinesiem niečo na ochutnávku.
Inšpiráciu do kuchyne si hľadala aj pri dovolenkách v zahraničí. Ktorá kuchyňa je Ti možno najbližšia, na čom si vieš naozaj pochutnať a stále platí, že mäso len pripravuješ, ale neješ?
Vždy ostanem verná talianskej kuchyni, hoci máme radi aj indickú aj čínsku. Ale z tých robievam doma len asi dve alebo tri jedlá. Pri nich je trochu náročnejšie zohnať potrebné ingrediencie a sú náročnejšie. Predsa len tá talianska úplne fantasticky jednoduchá a chutná. A ingrediencie sú prístupnejšie.
A s tým vegetariánstvom je to teraz tak, že som už skôr polo vegetarián. Zjem mäso, nie tak často. Ale pokračuje v tom môj syn, ktorý má priateľku vegetariánku respektíve jej nechutí mäso. Takže vegetariánske jedlá sú u nás na stole dosť často. Dnes som napríklad mala vegetariánsky „hamburger“.
Pred necelým rokom si mala byť hosťom Jara Dvorského na jeho jubilejnom koncerte, ktorý zmarila pandémia, pripravujete ho už na 28. mája a oslávite svoje jubileá obaja spoločne. Na čo sa môžu diváci tešiť?
Asi to ostane v takej podobe, ako sa to plánovalo vlani. Budeme účinkovať len my dvaja, ale bude to s orchestrom. Keďže pôvodne to mal byť vianočný koncert, tak sme zmenili aj program. Budú tam známe árie z opier, operiet, neapolské piesne, ktoré sme sa naučili. Bude to pestré a zaujímavé.
Aj divadelný život sa pomaly ale isto vracia do normálu, hoci ešte asi chvíľu potrvá, kým sa budú môcť hľadiská napĺňať na sto percent. Nebude ťažké po dlhej prestávke naskočiť späť do klasického kolotoča?
Nebude to ťažké, len tá psychika hrá svoje. V septembri sme si to vyskúšali po polroku a odohrali dve predstavenia. Určite je tam istá dávka nervozity, či sú hlasivky dostatočne pripravené. Myslí si, že keď sme to zvládli v septembri, zvládneme to aj teraz.
Človek si až pri deťoch uvedomí pribúdajúce roky. Syn aj dcéra už prekročili prah dospelosti. Vyleteli už z hniezda a vydal sa niekto z nich po umeleckých chodníčkoch?
V oboch prípadoch platí nie. Ešte ich mám doma a obaja sú angličtinári. Samozrejme chodili na hudobnú školu, základy majú, ale nejako špeciálne sa na hudbu nezameriavali. Nikdy som ich ani nenútila.
Opera a divadlo sú na vašich rodinných stretnutiach na pretrase asi často. Sestra Zuzana spieva v opernom zbore a aj niektoré sólové party. Nebrzdia vás ostatní pri debatách o práci?
Ani nie. Ono je to tak, že o divadle hovoríme, len keď sme spolu sami dve. A keď sme spolu ako celá rodina, tak sa hovorí o niečom inom. Veľmi tieto veci nezaťahujeme do rodiny.
Chodí manžel do divadla už častejšie, alebo stále platí, že príde len na premiéru, lebo pri ďalšom pozretí zvykne byť kritický?
Nezmenilo sa to. Keď prišiel druhýkrát na nejakú operetu, tak hneď povedal: tu si sa pomýlila, tam niekto doplietol text a povedal iné slovo. Skôr deti, najmä dcéra, chodia na predstavenia aj viackrát a manžel ostal premiérovým fanúšikom.
Mala si v čase, keď si sa ako žiačka základnej školy hlásila na Konzervatórium pripravenú aj inú alternatívu? Čím by bola Táňa Paľovčíková, ak by nebola opernou speváčkou?
Už mám vek na to, aby som to mohla prezradiť. Ja som bola na základnej škole priemerný žiak, takže som si vybrala učňovku a odbor zlatníctvo, kde je tiež potrebná nejaká tá zručnosť. Stalo sa, čo sa stalo. Šla som na prijímačky na konzervatórium, zobrali ma a zlatníčka sa zo mňa nestala.
V divadle ste spolu s viacerými kolegami skupinou sólistov, ktorá ostala verná Košiciam. Nie je to práve pravidlom a mnohí začínajúci túžia po „veľkom“ svete. Nelákalo Ťa niekedy skúsiť to nikde inde, za humnami?
Samozrejme, že ma to lákalo. Keď som bola mladšia, tak som chcela dobyť svet. Ale nakoniec ma nejako vždy prevalcovalo to, že som v divadle dostala nejakú úlohu, po ktorej som si povedala: je mi zbytočné niekam chodiť, keď tu mám takúto príležitosť. A tak nejako tie odchodové myšlienky zmizli. Vyskúšala som si aj hosťovanie v Bratislave a povedala som si, že raz a posledný krát. Je to veľmi náročné a obdivujem všetkých, ktorí to robia. Premiéra bola na Silvestra a pred Vianocami som bola už taká unavená, že som sa sama seba pýtala, načo som sa na niečo také dala. Vyskúšala som, stačilo a už nikdy ma to potom neťahalo ani nelákalo.
Pôsobila si ako pedagogička na konzervatóriu, s hlasovou prípravou pomáhaš aj kolegom v divadle. Čo všetko musí spevák podstúpiť, aby si dlhodobo udržal kvalitu hlasu a čo je najdôležitejšie?
Človek musí mať hlavne šťastie na to, aby mal dobré spevácke základy. A tie som mala od pani Somorjaiovej. Od jej techniky sa všetko za tie celé roky odvíjalo. Samozrejme, že som na veľa vecí prišla neskôr, veľa vecí som pochopila už ako staršia a keď som pracovala na náročnejšej postave. Spievame na základe pocitov. Pedagóg mi môže povedať len tak a tak sa nadýchni, tak a tak urob to, ale ten spôsob je u každého svojský. Každý má inú anatómiu a musí sám nájsť spôsob ako dýchať a ako spievať.
Okrem opier si si divákov získala aj postavami v operetách. V divadelnej kuchyni sa pripravuje ďalší zaujímavý operetný kúsok, Vojvodkyňa z Chicaga Emmericha Kálmána...
Pre mňa bude iná v prvom rade v tom, že nehrám hlavnú postavu, ale hrám matku. Zhodou okolností Tituszovi Tóbiszovi, s ktorým som bola predtým partnerka v mileneckých dvojiciach. Už som sa dostala do takého veku. Je to vďačná postava, je tam viac prózy, mám menej spievania, ale treba aj niečo také skúsiť. Som veľmi rada. Keď som túto operetu videla prvýkrát v maďarčine, nerozumela som nič, ale už vtedy som hovorila, že chcem robiť práve toto.
Na záver sa ešte spýtam, čo si Táňa Paľovčíková želala pri sfukovaní narodeninových sviečok a čo by si zaželala svojim priaznivcom?
Hlavne to zdravíčko. To je to jediné, čo sa nedá kúpiť a dnešná doba nám to pekne pripomenula. Určite si želám ešte veľa krásnej muziky, ktorou poteším svojich priaznivcov. Už sa ma pýtajú, kedy budeme môcť prísť do divadla, kedy budeme znova hrať. Nech majú aj oni potešenie z krásnej hudby. A nech môžem aj ďalej od nich počuť, že majú zimomriavky, alebo napríklad niečo také milé, ako keď ma mama našej baletnej sólistky Silvie Borsetti, ktorá nás učí po taliansky, nazvala slávikom. Pre mňa je toto tým najkrajším potleskom a malým potešením.
(Rozhovor vyšiel aj v týždenníku Košický večer zo dňa 14.5.2021)
